Túžba zostať viac neexistovala. Túžba utiecť vyburcovala jej myseľ, bunky jej tela sa naplnili nenávisťou. Nohy sa dali do pohybu a nechala sa unášať horkosťou svojich pier, bolesťou v srdci a slzami nenaplnených snov v očiach. Ostrý vietor a dážď bičujúci jej tvár boli jej jedinými spoločníkmi. Mĺkvi, nevidiaci, tí, ktorí nepoučujú - cítia. Jemne vnímajú najtichší pohyb jesenného lístia, aj vánok vetra je prisilný pre ich vnem. V ich molekulách neprúdi krv otrávená jedom tohto sveta, nenávidená, ale pod rúškom dokonalej krásy milovaná. Pokojná, mierumilovná a láskyplná hladina horského jazera je to, čo ich napĺňa. Nesmeje sa, ale cíti radosť. Neplače, ale smúti. To však ona nevidí. Beží ďalej. V diaľke svojej minulosti počuje krik. Nepočuje - nechce počuť. Hlas ozývajúci sa ako zvuk jastrabieho zvonca na úbočí hory. Volá ju. Bráni jej. Chce sa vymámiť spod pút nenávisti, ktoré bránia jej pľúcam dýchať. Nesmie. Nenávidí. Keby sa mohla pomstiť. Urobila by čokoľvek. Tentokrát zašla priďaleko.