Dvaja muži sa radili. Vonku ešte vládla tmavá noc, alebo u skôr skoré ráno. Bolo pol tretej ráno. Skoro všetci študenti v škole ešte spali.

   „Pán riaditeľ ten chlapec sa veľmi podobá jednému zo žiakov, ktorý tu pred viac ako dvadsiatimi  rokmi chodil“, nadhodil z ničoho nič Hagrid.

   „Máš pravdu“, začal premýšľať Dumbledor. Od jeho ustaraných starých očí sa odrážali plápolajúce sa plamienky ohňa, ktorý sa pred malou chvíľkou rozhoreli vo veľkom krbe.

   „Veľmi sa podobá Jamesovy“, rozpomenul sa Hagrid, spomínal na tie časy keď sa ešte nikto nemusel obávať o svoj život.

   „Ó áno, James Potter, v čase keď ešte len nastupoval na Rokfort. Jeho nedočkavý úsmev, keď po prvý raz vstupoval do Veľkej siene. To boli časy.“ Riaditeľ sa nemohol nabažiť svojich šťastných spomienok. Vždy miloval keď začal školský rok, prvý večer vo Veľkej sieni, tie množstvá prvákov, ich šťastné ale i nedočkavé tváre.

   „Veď nesmieme zabudnúť na Lili Evansenovú, jeho ženu, pán riaditeľ“. I on mal pred očami tie isté časy.

   „Hagrid, ten chlapec má rovnaké oči ako Lili. Ak sa nemýlim tak informácie, ktoré sme pred niekoľkými rokmi získali boli správne. Ten chlapec isto netuší kde je“.

  „Ale pán riaditeľ, veď to musí byť Harry James Potter. Naozaj to čo sme sa dozvedeli, musela byť pravda“.

   „Po útoku Voldemorta ho tam nenašli, ani jeho telo. Po niekoľkých rokoch sme sa dozvedeli čo ho zachránil niekto z rádu bielych mágov. Ale nik netuší kde majú sídlo. Určite nie u nás v Anglicku ináč by sme ho už dávno našli, alebo aspoň zmienku o ňom. Keď mal osem rokov odviedli ho odtiaľ preč. Hovorilo sa že musel byť niekde pri jednorožcoch... „, Dumbledor sa zasekol, v jeho očiach svietili iskričky nádeje. Veď po desiatich rokoch sa sám od seba zjavil.

   „Pán riaditeľ, veď on mal podobu mladého jednorožca. Ako to vôbec sa mohlo stať ?“, zdesený Hagrid sa pozrel na Dumbledora.

   „Niekto musel mať z jeho z rodičov dar o ktorom sme nevedeli. On sa nemohol stať v takom mladom veku zveromágom. Na také čisté zviera sa ešte nikdy nikto nepremenil. James nikdy nemal tú schopnosť ani u Lily som nič nespozoroval. Ale ako je to možné že on ju zdedil“, zrazu prestal, už nemal silu hovoriť v otázkach. Ešte nemohol uveriť že mal niečo to čo nikdy nevidel.

   „Vyzerá to že o ich rodine nevieme všetko, to čo by sme mali vedieť si museli držať v tajnosti.“ Hagrid tento krát hovoril veľmi pomaly. Ešte nikdy nevidel riaditeľa Rokfortu takého ustaraného.

   Zrazu sa otvorili s veľkým škripotom dvere od jeho pracovne. 

   „Pán profesor, čo sa stalo ???“, zrazu skríkla profesorka Macgonagalová. Bola veľmi udychčaná. Len pred malou chvíľkou sa dozvedela čo sa stalo. Jeden z miestnych duchov jej všetko vyrozprával.

   Keď sa všetko dozvedela, rozbehla sa hneď priamo do riaditeľne, aby sa porozprávala s Dumbledorom.

   Keď dobehla stála tam ako skamenená. Uvidela oboch mužov ako sedeli v kresle a pozerali sa udiveným pohľadom na ňu, Medzi dverami vyzerala akoby by len teraz uvidela nejakého ducha.

   „Minerva, prosím poď sem do vnútra a zavri dvere. Nik nesmie počuť to čo sa dnes stalo, žiadny iný profesor alebo pri najhoršie dajaký žiak“, dobrácky ju napomenul riaditeľ a ukázal jej pohľadom na voľné kreslo.

   Vošla do vnútra, pritom zavrela dvere a posadila sa na ponúkané miesto. Počas ďalšími desiatimi minútami počúvala celý príbeh od oboch.

   To čo sa dozvedela nemohla uveriť, že je to pravda.

   „Takže, je to naozaj Harry Potter ?“. Obaja prítomný muži prikývli. Ďalšie minúty pomaly ubiehali, všetci prítomný zmĺkli.

   „O niekoľko hodín sa začne vyučovanie. Prosím vás, nikomu to nerozprávajte. Choďte si odpočinúť“, rozkázal Dumbledor.

   O minútu tu zostal riaditeľ osamote. Bol veľmi zvedavý na chlapca, ale ešte vždy mu hlavou vŕtala jedna jediná otázka: Odkiaľ má on takú moc ?.

   Prišlo ráno. Vonku pofukoval príjemný chladný vetrík. Už sú to viac ako dva týždne kým sa tu z ničoho nič zjavil ten podivný chlapec. Celú dobu ležal v bezvedomí. Nik nevedel kto to je, len piaty ľudia v škole. 

   Jarné lúče vykukovali spoza hustých stromov. Dostali sa i cez veľké gotické okná v nemocničnom krídle. Bola tu len jedna osoba.

   Ležala uprostred miestnosti z jednej postelí. Navonok vyzeral zdravo. Nemal už žiadne poranenia. Nezastali mu žiadne jazvy, no vlastne jedna by tu bola. Na pravej ruky mal nezvyčajný symbol, vyzerala ako tmavšia jazva, nebolo to žiadne tetovanie.

   Ako každé ráno sem zavítala liečiteľka skontrolovať stav pacienta. Už dlhú dobu nevykazoval žiadne náznaky choroby. Vošla dnu.

   Ráno táto veľká miestnosť vyzerala impozantne. Slnečné lúče sa predierali cez farebné sklené tabule. Všetko tu hýrilo nádhernými farbami.

   Ešte nebola pri posteli až uvidela ako sa chlapec z ničoho nič mrviť. Od kedy sem prišiel sa vôbec ani nepohol. Nemohla uveriť vlastným očiam.

   Zastavila, hneď sa otočili naspäť a utekala čo najrýchlejšie k do riaditeľne oznámiť dobrú správu.

   Chlapec konečne otvoril oči. Niekoľko minút hľadel pred seba. Videl len biele svetlo, veď posledné dva týždne prespal.

   Konečne sa jeho prispôsobili svetlu. Prvé čo videl bol múdry starecký pohľad. Uvidel veľmi starého muža s veľmi dlhou bielom bradou. Na sebe mal fialkový hábit a malou čiapkou.

   „Kde to som ? A kto ste vy ???.“

   Nikto mu na tieto dve jednoduché otázky nedokázal odpovedať. Nikto mu nerozumel. Nepoznal ich jazyk. Veď nikdy sa ich jazyk  neučil.

  Chlapec sa poobzeral po miestnosti. Teraz uvidel ďalšie dve postavy. Jedna z nich bola liečiteľka a druhá profesor Snape. On sa o celej udalosti dozvedel až na druhý deň. Veď on toho chlapca vlastne nosil ako prvý v jeho druhej podobe.

  Ku chlapcovi hneď podišla liečiteľka, ktorá mu podala jeden divno zapáchajúci elixír.

   „Čo my chcete urobiť ?, znova z jeho úst zazneli podivné slová. Nebol to obyčajný jazyk. Nikto ho nepoznal. Túto reč poznali len starý čarodejníci, ktorý ju ovládali pri prekladaný starodávnych kníh o mágii.

   Začal sa brániť. Až teraz si uvedomil že nie je to bájne stvorenie čo pred tým. Veľmi sa bál čo sa sním stalo. Namiesto nôh mal ruky. Začal si ohmatávať telo ale i tvár. Bol človekom.

   „Nieeeee !!!“, rozkričal sa na všetkých, „To nemôže byť pravda, čo ste so mnou urobili !!!“.

   Všetci prítomný naňho zazerali. Začal sa zosúkať z postele. Za posledné roky života žil ako nádherné zviera, jednorožec, o ktorých sa píše len v knihách, málokto ho uvidel na vlastné oči.

   Postavil sa pokúsil sa utiecť. Uvidel jediný východ, polootvorené dvere. Rozbehol sa k nim. Za sebou nechával všetkých troch ľudí.

   Míňal jeden meter za druhým, už bol pri dverách, ale zrazu stratil vedomie. Niekto ho zastavil kúzlom. Už znova bol bezvedomí.

   Liečiteľka prišla do pracovne riaditeľa, kde uvidela riaditeľa sedieť za svojím stolom a nie čo písal. „Pán riaditeľ, on sa prebúdza“, skríkla naňho, ani nečakala a rozbehla sa naspäť. Riaditeľ nelenil. Postavil sa spoza stola aj on sa ponáhľal za ňou. Nemohol sa dočkať keď ho konečne uvidí. Cestou zbadal Severusa. „Severus nasleduj ma hneď, on sa prebúdza“. To boli jeho jediné slova. Snape bez slov šiel za ním.

   Po niekoľkých minútach už všetci traja stáli pri chlapcovej posteli. Práve otváral oči. Po niekoľkých minútach bolo počuť od chlapca niekoľko slabých slov.

   „Čo to rozpráva, vôbec mu nerozumiem ?“, spýtala sa liečiteľka Dumbledora. Hneď začuli ďalšie slová, ktorým nerozumeli. Všetci sa pozerali na chlapca, ktorého práve zachvátila panika.

   „Zdá sa akoby hovoril starým jazykom, veľmi sa podobá elfštine, ale nie je to...“, ani to nedopovedal. Chlapec sa postavil s postele a rozbehol sa preč.

   „Snaží sa utiecť“, skríkol na riaditeľa Snape. „Ani hnúť“, červený lúč svetla narazil do chlapca.

   „Musíme ho spútať“, rozkázal Dumbledor.

   O niekoľko minút už ležal spútaný o posteľ.

  Už po druhý raz dnes otvoril oči. Pozrel sa nenávistným pohľadom na všetkých troch. Tento krát sa už nemohol poriadne pohnúť. Pozrel sa na spútané ruky a nohy. Nemohol uveriť že sa o to pokúsili. Začal zúriť.

   „Upokoj sa chlapče, kľud“, chlácholil ho riaditeľ jemným upokojúcim sa hlasom. Ale to vôbec nepomáhalo. Nakoniec to malo opačný účinok.

   Chlapec sa pokúšal dostať zo svojich zábran. Nič nepomáhalo. Bol uväznení, ale nie na dlho.

   Odrazu veľká vlna odhodila všetkých troch. Putá ktoré držali chlapca sa hneď rozpadli. On rýchlo postavil.

   „Nikdy ma neuväzníte a ani neublížite !“, zakričal na všetkých, i keď mu nerozumeli. Celé jeho telo sa zahalilo do bielej hmly.

   Keď ustúpila, o niekoľko sekúnd tam stál statný strieborný jednorožec, jeho farba srsti sa rozlievala po celej miestnosti.

   Profesori už stáli na svojich nohách. V úžase pozerali na to prekrásne stvorenie, nikto by neveril že ešte pred necelou minútou to bol obyčajný chlapec.

  V jeho očiach uvideli nenávisť. Jeho roh začal žiariť silným červeným svetlom. Pozrel sa na dvere. Keby neboli polootvorené tak by neostalo v celku. Zviera nabralo veľkú rýchlosťou. Predralo sa cez dvere a hnalo sa chodbami. Vôbec nemuselo blúdiť. Šlo smerom odkiaľ šli študenti. Prebehlo veľkou bránou.

   Jednorožec sa ocitol vo Veľkej sieni. Hneď pri ňom boli štyri veľké stoly plné študentov. Zviera vyvolalo veľký rozruch.

   Teraz už všetci videli to čo sa profesorský zbor pokúšal utajiť. Jednorožec sa obzeral po celej miestnosti. Teraz už bol vystrašení.

   O niekoľko sekúnd po ňom tu nezostalo nič. Tentoraz sa mu nakoniec podarilo dostať von z hradu.

   Prebehol von majestátnou bránou. Bežal rýchlo cestičkou, ktorá viedla do hustého lesa, jeho domova.  Míňal hájnikovu chatu.

   O necelú pol hodinu dobiehal ku svojmu stádu. Nemusel ich hľadať. Boli ako vždy na svojom mieste.