To bolo v čase keď som bol súdruh študent vojak. Chodili sme na vojenskú katedru. Mali sme naozajstné uniformy a veľké topánky. Raz do týždňa sme neštudovali za  súdruhov učiteľov ale za súdruhov vojakov. Učiteľ sa učil učiť a vojak sa učil vykopať jamu do ktorej by sa skryl on sám alebo by tam skryli tank alebo sa učili pekne a rytmicky pochodovať. Pekne pochodovať sme sa nenaučili nikdy. My sme to jednoducho nedokázali. Ale raz sme pozerali film.

„Súdruhovia študenti vojaci, teraz si pustíme film“ povedal nám veliteľ a my sme sa tešili, že dnes teda nebudeme zakopávať seba a ani tank a ani nebudeme pochodovať aby sme vedeli dobre pochodovať. Povolili sme si gombíky na uniforme a čakali sme na film. Zatemnili sme učebňu a na plátne sa objavil tank. Nebol zakopaný a všade horelo. Nebol to sovietsky vojnový film a ani Vlčie diery. Bolo to inštruktážne video.

Cez takú polorozborenú továreň prechádzal tank. Vojaci sa schovávali a všade horelo. Horelo akože, ale horelo ako naozaj. A vtedy niektorí vojaci skočili pod tank. Tank prešiel ponad nich a oni zase vybehli. Mohli by hodiť granát ale nehodili, lebo to bol náš tank a my naše tanky zakopujeme ale nehádžeme na nich granáty. To bola ako skúška odvahy. A potom prebehli cez plamene. Normálne to urobili všetci vojaci a všade znela taká hudba. Taká, že to dokázali. A potom nám kamera ukázala toho jedného. A hudba bola iná. V očiach mal strach. On jediný sa nehodil pod tank a on jediný nebehal cez plamene. Bol celkom ako my.

A potom sa z plátna ozval hlas: „i ty se bojíš. I ty máš strach. Ale neboj se. Ty to dokážeš. I tvúj velitel to již dokázal“ a potom sa zase zmenila hudba a najprv pod ten tank skočil velitel a potom aj ten čo sa bál. Na konci sa nebál a mal v tvári taký istý výraz ako tí čo to dokázali. A potom sa film skončil a my sme sa išli zakopať alebo sme zakopávali taký fiktívny tank alebo sme pochodovali. Celkom presne si nespomeniem, lebo z vojenskej katedry mi ostalo v pamäti málo vecí.