Dnes dumem nad sebaistotou. Svojou.
Môžem pôsobiť sebaisto pri jednom človeku. Cítim to vo vnútri, že som vyrovnaná, voči nemu, i keď viem, že mám ďaleko od vyrovnanej a hramonickej bytosti (ktoré ma vždy fascinovali, pre zdanlivo väčšiu schopnosť prežívať šťastie a život naplno ). A zrazu ako neisto sa môžem cítiť pri niekom inom.  Aká som nevyrovnaná voči nemu.
Ako som nevyrovnaná vôbec. Bez ručičiek bez nožičiek, trupík.

Možno je pocit sebaistoty, vedieť čo človek chce. Alebo za čím si stojí. Čo dokáže, na čo má, na čo už nemá.
Niečo som dokázala, niečo nie. Niekde som uspela, niekde nie. Ale v láske práve sa cítim ako školáčka.

Jej realizácia sa rozutekela. Pre rôzne túžby, ktoré sa samé vybíjajú a nedoprajú nič len boj. Jedna stojí proti druhej. Tá moralistická, proti tej frivolnej. Tá drzá, proti krotkej. Tá túžba po bezpečí, proti tej ktorú znásobuje pocit nebezpečia.
Potreba sa zapáčiť so strachom zo znepáčnia. Ľahostajnosť páčiť sa niekomu, kto ma nezaujal, s prílišnou snahou zapáčiť sa tomu, kto ma zaujal.

Taký paralizujúci pocit, zrazu pociťovať neistotu.
Potom tri odvážne kroky, sú penalizované desiatimi cúvajúcimi.  A človek , ktorý vykazuje signály záujmu, sa správa ako pako, práve preto, že krom tými dementnými pohybmi pošľape aj to, čo ešte nerozkvitlo.

Príde mi to smiešne, ako v jeden moment dokážem byť príjemným spoločníkom pri jednom, odvážna, i trošku vtipná, ukecená. A ako môžem mať pri niekom inom pocit, že nemám, čo povedať, že som nudná, že neviem čo chcem , že som nedosiahla plno vecí, ktoré som chcela. Že je zlé, že som príliš analytická, že je zlé, že som nesebaistá :) Že som si často nevzala, čo som chcela, pre rôzne strachy.

Príde mi to zvláštne ([nič zvláštne na tom v skutočnosti neni ) , že pri mužoch, ktorí sú hodne sebaistí, výreční, úspešní, príťažliví .. zrazu strácam pod nohami pôdu.

Akoby stačilo to, že ma niekto "oslovil" na to, že strácam cenu sama pred sebou. Že z hrdinky sa stane neúspešná zelená žabka, ktorú zakliali a potrebuje pobozkať aby sa stala princeznou. A najlepšie najsamkrajším princom, ktorý jej bude tolerovať, že sa stala ropuchov zo strachu ...

A nebývam pre nich zdá sa príťažlivá, čo chápem. Pre mňa samu to nie je lákavé.

Ale akoby ...
Odsudzuje ma to na to na bytie s niekým, kto sa mi až tak veľmi na začiatku nepáči ? Kto ma nešokuje, nevzrušuje, nechvejem sa pri ňom .
Neviem .  Na chcenie ísť na stretnutie aspoň s radšej opitou nervozitou . Aby som bola prirodzenejšia, keď už paralíza je posledné, čo je na mne prirodzené.

Nemám tréning na to. To je to. Nemám na to tréning , byť prirodzená, keď mi záleží na tom byť prirodzená (čo to je vôbec za vetu ) a duplom pri snahe byť zaujímavá ( čo to je za vetu dva ).