Bolo to neskoro v noci. Vonku snežilo. Sneh pokrýval všetko. Autá, strechy domov, chodníky, stromy. Všetci už pravdepodobne dávno spali. No na lavičke v mestskom parku sedela osamelá žena. Sneh jej padal do havraních vlasov a na čierny kabát. Nebyť jej anjelsky bielej tvári, splývala by v tme. Jej modro-sivé oči hľadeli kdesi do tmy. Čakala na niekoho?  Nie. Iba sedela a premýšľala. Spomínala. Nemohla uveriť, že to bolo tak dávno. Všetko sa stalo až neuveriteľne rýchlo a v hroznom zmätku. Nevedela, čo robí. Ale stalo sa to. A aj keby vedela vrátiť čas, urobila by to znova.

Už čoskoro objaví správca jej manžela. Premýšľala o tom. Na čo správa bude myslieť? Kam budú viesť jeho kroky? K telefónu? Alebo ujde preč? Musela sa pousmiať. V ruke zvierala kuchynský nôž. Krv na ňom už zaschla. Čo má robiť? Plakať? Ale bolesť ani smútok necíti. Smiať sa? No šťastná nie je. Napriek tomu sa pousmiala. Život je irónia. Jej ročné trápenie sa skončilo. Skončila ho ona. A to v priebehu pár minút. Urobila to, čo jej odporučili. Odstránila problém. A ten problém bol jej manžel...Už dve hodiny je bez tohto problému. Už dve hodinu tu sedí. Na lavičke v parku. A sneh jej padá na vlasy a kabát.

Čo teraz? Utiecť? Nie. Nemá kam ísť. Zabiť sa? Nie. Ona chce žiť ďalej. Má plán. Spomínať? Načo? Spomienky ju oslabujú. A ona musí byť silná. No nedá jej to. Stále sa vracia do nie tak dávnej minulosti. Do minulosti spred dvoch hodín...

 

...bola v kuchyni. Len tak sedela a hľadela na muža, ktorý práve večeral. V srdci jej prúdila nenávisť. Kamarátky jej často hovorili, že jej závidia jej dokonalé manželstvo. Vždy sa pri tom pousmiala. Nič iné jej neostávalo.

Dokonalé...Ten prívlastok by mu nedala. Skôr dlhé a nudné. Boli spolu len rok, ale jej sa to zdalo ako neuveriteľne dlhá doba. Za ten čas svojho muža znenávidela.

,,Ako si sa mala?“ opýtal sa jej, keď dojedol.

,,Dobre,“ odpovedala a silene sa usmiala. On sa na ňu pozrel a úsmev jej oplatil.

Ach. Ako to nenávidela. Jeho úsmevy sa jej už dávno sprotivili. Jeho oči by mu s radosťou vybodla. Dlhé vlasy ostrihala. Jemné fúzy oholila. Niekedy toto všetko na ňom milovala, teraz z duše nenávidela.  Vždy keď sa na ňu usmial, chcelo sa jej zvracať.

,,Si v poriadku?“ uprel na ňu svoje prenikavo modré oči.

,,Áno, som,“ odvetila rýchlo a znova sa usmiala.

,,Zajtra ideme na ten večierok,“ oznámil jej a uvolnil si kravatu.

 Tak-tak len si ju uvolni, aj tak ťa ňou raz zaškrtím.

,,Dúfam, že si kúpila ten darček pre Danu.“

,,Samozrejme, kúpila,“ prikývla, postavila sa a prešla ku kuchynskej linke, ,,kúpila som si aj nové šaty, budú sa ti páčiť.“ Samozrejme, ak sa toho ešte dožiješ...

,,Som rád,“ povedal tónom akoby ju chválil. Jej pohľad padol na nože. V tej chvíli sa v jej hlave zrodil plán. Plán vraždy. Ihneď zovrela rukoveď toho najväčšieho noža.

,,Idem spať,“ oznámil jej manžel a priblížil s ak nej, aby ju pobozkal na dobrú noc. Usmiala sa a nôž mu z celej sily vrazila priamo do srdca. Potom ho vytiahla. Muž sa zatackal.

,,Prečo? Prečo...si...t...urobila?“ kašlal a snažil sa márne zastaviť striekajúcu krv. Zosunul sa na dlážku. Kľakla si k nemu. V jeho očiach zbadala strach.

,,Ale no tak. Neboj sa...za chvíľu bude po tom...nebude to ani bolieť,“ pobozkala ho na pery a nôž mu vrazila hlboko do hrude. Potom do brucha. Od tej chvíle nič nevnímala. Iba nôž vrážala do tela svojho muža. Nevedela kam...prečo. Muž sa už nebránila ona mala jediný cieľ. Zabiť ho. Po pár minútach bolo po všetkom. Hľadela na mŕtve telo svojho manžela ležiace  v kaluži krvi na dokonale vyleštenej podlahe. Na rukách, šatách a tvári mala zaschnutú krv. Pohľad na mŕtveho manžela ju naplnil neočakávaným šťastím. Odišla do kúpeľne. Umyla sa. Obliekla do nových šiat. Zavolala správcovi, aby prišiel urýchlene do ich bytu kvôli poistkám. A odišla z bytu. Dvere nechala otvorené...

 

 A teraz tu sedí. Sama. V tme. Na perách má úsmev a v očiach jej horia plamienky. Pred očami mala obraz manžela ležiaceho v kaluži vlastnej krvi. Už čoskoro jeho telo nájdu. Strhla sa, keď  v diaľke začula policajnú sirénu. Už idú. Konečne...

 

 O polhodinu k nej pristúpili dvaja policajti. Čakala ich. Išla s nimi dobrovoľne. Priznala sa. Nikdy nemala v úmysle utiecť. Napokon bola na seba hrdá. Bola rada, že to urobila. Neurobila nič preto, aby nebola odsúdená. Chcela ísť do väzenia. Vytratiť sa na pár rokov. Väzenie ju zmení. S tým rátala. Chcela sa vrátiť ako úplne iný človek. Odsedí si sedem rokov. A potom? Potom bude vraždiť ďalej...