S manželkou sme sa našim autom vracali z návštevy.  Keďže na hlavných ťahoch bola dopravná špička, zvolil som si menej frekventovaný smer. Cesta ubiehala pokojne. Aj v našom meste chodím autom radšej po tichých uličkách, hoci to niekedy o nejakých pár minút trvá dlhšie.  Tak tomu bolo aj teraz. Krokom som vošiel do  jednoduchej pravouhlej križovatky s odbočením doľava. Vôkol žiadne auto. Slnko už pomaly zapadalo a keďže celoročne jazdím s rozsvietenými svetlami, aj teraz na aute okrem ľavého svetelného ukazovateľa, svietili aj stretávacie svetlá. Pokojne som zaradil dvojku a chcel som zošliapnuť plynový pedál, aby som sa rozbehol na povolených 40 km/hod. Predo mnou voľná, široká ulica, delená dvomi neprerušovanými čiarami.  Akurát  asi vo vzdialenosti 10 metrov vpredu na krajnici, za plným bielym pruhom stojí osobné auto olivovej farby. Smerovky mu neblikali, obrysové ani iné svetlá nesvietili, takže mozog vyhodnotil, že auto je odstavené. Podvedomie, ale pracovalo a hovorilo niečo ako, že daj si pozor lebo sa môžu otvoriť dvere a niekto vystúpi. A tak som udržiaval asi dvojmetrový bočný odstup.  Ale ...  namiesto rozbehnutia sa, som už  stačil len mierne natočiť volant doľava, skočiť na brzdu a zastaviť auto.

Prečo to všetko? Keď som bol asi dva tri metre od domnele odstaveného auta.  Jeho vodič  z ničoho nič  s autom prudko vyrazil dopredu  a vľavo mi skrížil cestu. Klasické téčko ako vystrihnuté z dobrodružného filmu. Nasledoval tupý náraz, zakolísanie auta, manželkine a moje „čo to preboha ten pred nami stvára“. Stlačil som spínač výstražných svetiel, vypol motor a vystúpil z auta, obzrieť si následky buchnutia. Z auta pred nami, vystúpil chlap ako hora a jeho prvé slová boli „Prepáčte ja som vás nevidel, je niekto zranený? Ja som vinovatý.“ Zranený nebol nikto, veď naše auto už stalo, my sme boli pripútaní a on sa iba rozbiehal. Ani airbagy to nezaregistrovali. No náš malolitrážny tátošík mal prasknutý nárazník v mieste buchnutia, prasknutý pravý svetlomet, mierne vydutý pravý blatník a vyskočenú mriežku hmlovky. Na jeho o trocha väčšom   aute boli pretlačené len ľavé zadné dvere. Všetko bolo jasné. Škody nepatrné, zranenia žiadne, vodiči bez požitia alkoholu, vinník známy, traja svedkovia mimo nás stáli na blízkom chodníku. Tak sme sa dohodli, že nebudeme volať policajtov. Uvoľnili sme cestu a začali formality.

Navzájom sme sa predstavili a vinník nehody mi dokonca podával svoj občiansky preukaz. Ja hovorím, to nemusí byť, stačí mi váš vodičský.  ... ale ja ho pri sebe, ani v aute nemám. Trhlo to so mnou prvýkrát a hneď som začal zvažovať či predsa len nemám zavolať policajtov. Keď tu počujem, ako dotyčný pán tvrdí, že má pozná. Ja si akosi nespomínam. Hovorím si, no dobre, tak mi dajte doklad o zákonnej poistke, aby sme to mohli nahlásiť svojim poisťovniam. Odpoveď znela nemám. A tak medzi rečou sa pýtam... a mohli by ste mi  prosím povedať, čo ten manéver mal znamenať? Veď ste nedali smerovku, cesta je rozdelená dvojitou plnou čiarou, ja mám rozsvietené svetlá, akosi to nechápem. On nato.Viete ja som vás skutočne nevidel, a naviac  je to aj zvyšok  profesionálnej deformácie. Nasledovalo druhé trhnutie. Zhlboka som sa nadýchol a v duchu počítal do desať. Tak toto som pochopil hneď. Veď tak sa v službe môžu správať len ochrancovia zákona. Ale on nebol v službe. Pýtam sa ho. To myslíte vážne?..Áno. ...Hovorím mu, tak čo s tým teda urobíme. Vraj, tak ako poviem ja. On, že sa podvolí. Zasa som  sa zhlboka nadýchol.  Chcel som čosi povedať, ale dotyčný pán má predbehol, že vraj ak mi to nebude vadiť, on je ochotný všetky potrebné doklady priniesť ku mne do bytu. Vravím si, nie som sám a tak zistím,  čo nato povie moja polovička. Dostal som súhlas, a tak som návrh prijal. Sadli sme do svojich áut a odišli každý iným smerom.

Cestou domov sme spolu s manželkou hádali či k nám príde alebo nás dostal. Po príchode do bytu som si sadol za stôl a začal tvoriť nejaký dokument, v ktorom by som mal podchytený celý priebeh nehody.  Predovšetkým to, že za nehodu nesie vinu on a ja som jej v žiadnom prípade nemohol zabrániť. Pomaly som už mal konspekt hotový,  keď sa ozval bytový zvonček. Otvorím dvere a predo mnou stojí môj nový známy, aj so svojím asi 10 ročným synkom. Tak sme ich pozvali dnu. Znova sa ospravedlňoval a informoval sa či nás nič nebolí a položil na stôl všetky potrebné doklady od svojho auta, vrátane poistnej zmluvy. Medzi tým som zistil, že sme sa skutočne asi pred 15 rokmi stretli.  Od jeho synka sa moja manželka dozvedela, že sú viacčlenná rodina a že auto,  ktorým do nás jeho ocko buchol majú od pred včera. A že ocko sa ponáhľal preto, lebo chcel byť čím skôr doma. My vodiči sme dotiahli do konca písomné vyhlásenie o nehode a dohodli sme si stretnutie v poisťovni.  Asi po štvrťhodinke sme sa rozlúčili podaním rúk. To ostatné už poznáte. Poisťovňa, autoservis a tak pod.

Stále si myslite, že je to sci-fi? Nie! Bola to realita. Veď všetci sme len ľudia, aj policajti a robíme chyby. Otázkou, ale je či si to dokážeme bez súdov a iných ťahaníc aj priznať? A ponaučenie? Aj majster tesár sa niekedy  môže seknúť. Preto s tým rátajme nielen v bežnom živote, ale najmä na cestách. A to vždy!