Je piatok trinásteho, však? Samé nešťastie! Tak som sa ho rozhodla prehlušiť. Otáčam kolieska na svojom vozíčku a presúvam sa k počítaču. Kostnatým prstom, na ktorom sa šúverí zhúžvaná koža, sa blížim ku klávesnici. Ďobem do nej zohnutým, zažltnutým nechtom, čo už dávno nevie, čo je lak. Ten mi zaschol pred päťdesiatimi rokmi v toaletnom kufríku.  Otváram svoj priestor snov - virtuál. Koľko mladučkých obetných baránkov sa mi tam núka! Pretŕčajú mi tam svoj éros a svoj sexapeal, producírujú sa z jedného serveru na druhý, holúbkovia moji, nevediac, že po nich gánim svojim vypúleným, zakrvaveným okom, ukrytým pod dvadsiatimi dvoma dioptriami. Nuž - a keď sa tam tak producírujú, ktože by po nich nechňapol?

     Ťukám jednému z nich:

     ,,Vŕŕŕŕ... tu som, kocúrik môj!"

     ,,Ako sa voláš, mačička?" odpovedá mi roztúžený kocúrik.

     ,,Mrcimuška!" vymýšľam si meno.

     ,,Koľko máš rokov?"

     Rozhodnem sa, že prevrátim svoj vek naruby a tak mu to tam aj píšem:

    ,,19!"

     ,,Juj, tak to si kuriatko práve na zjedenie!"

     ,,Môžeš ma spapkať, ak chceš..." lákam ho k sebe.

     ,,Pošleš mi fotografiu?"

     ,,Pošlem..."

     Vyhrabem na nete hlupučkú blondínečku s bujným poprsím a pošlem mu ju. Kocúrik ihneď slintá.

     ,,Zaraz by som si to s tebou rozdal!"

     ,,Však si rozdaj!"

    Pošle mi dlhý mail, v ktorom mi opisuje všetko, čo bude so mnou robiť, aj ako ma dostane do siedmeho neba. Potom navrhne stretnutie. Súhlasím.

    ,,Dobre, kocúrik, môže byť. No ja som som luxusná hračka. Chcem len to najlepšie z najlepšieho. Keď sa do mňa naozaj zahryzneš, tak ťa chcem navždy a nadobro."

     ,,Máš ma." odpisuje mi.

     Vydám sa teda na miesto stretnutia. Na svojom vozíčku, pravdaže. A radšej o deň skôr. Ubytujem sa v hotelovej izbe. Objednám si svadobnú košeľu. Svadobný závoj. A farára. A svedkov. Môj kocúrik prichádza v presne určený čas. Chce šťuknúť vypínačom, no ja mu vravím:

    ,,Hanbím sa, zlatko... Robme to po prvýkrýt v tme."

     Rýchlo sa vyzlečie a všuchne sa pod perinu. No kým sa zohne ku mne, sa ozvem znovu:

      ,,Vieš, ja som prísne vychovaná. Ak stratím s tebou poctivosť len tak, naši ma zabijú. Musíš si ma predtým vziať."

    Na chvíľu znehybnie a hlavou mu očividne bežia pochybnosti. No éros a sexapeal, ktorí ho dotiahli až sem, mu nedajú pokoja. Tak na pol úst zamrmle:

     ,,Oki, oki, keď to musí byť..."

     Viem, čo si myslí: rýchla svadba, rýchly rozchod. Užijeme si a zajtra máš žiadosť o rozvod na stole.

     Zapnem nočnú lampičku. Má široke tienidlo, aby ma nebolo vidieť. Z prítmia vystúpi farár a opýta sa:

     ,,Kocúrik, berieš si tu prítomnú Mrcimušku za svoju právoplatnú manželku?"

      ,,Áno!" odpovedá nervózne kocúrik.

       Farár mu podstrčí papier. Dvaja svedkovia naň vtlačia svoje podpisy. Potom sa tíško vzdialia. A ja až vtedy dám dole tienidlo z lampy. Kocúrik zbadá moju vráskavú, deväťdesiatjeden ročnú, životom zbrázdenú tvár. Okamžite dostane infarkt a odpadne. Ja sa posadím na svoj vozíček a idem domov. Rovno k počítaču. Znovu zablúdim do virtuálu a píšem:

     ,,Tu je Mrcimuška! Kto je tam?"