Izraeliti podobne ako iné národy staroveku, dali do kameňa vydlabať dôležité texty. Známe sú kamenné zákonné tabule, ktoré dal zhotoviť Mojžiš (Ex 31, 18 - A keď s ním na vrchu Sion dokončil svoj rozhovor, dal Mojžišovi dve kamenné tabule, popísané Božím prstom) a (Ex 32, 15 - Potom sa Mojžiš vrátil, zostúpil z vrchu a v rukách mal dve tabule zákona, ktoré boli popísané na oboch stranách; boli popísané z prednej i zo zadnej strany)."

Miesto prezrádza čosi z vysokej hodnoty týchto tabúľ. Vzťahujú sa bezprostredne na Božiu činnosť. Veľká trvanlivosť materiálu dáva ľuďom tušiť čosi z nadčasovosti požiadaviek, ktoré sú na nich napísané. Zdá sa, že hlinené tabule neboli v Izraeli také obľúbené ako v Medziriečí (Mezopotámii). Nálezy sú zriedkavé. V Palestíne sa predsa našlo niekoľko zaujímavých hlinených črepov. V roku 1935 objavili pri Lachise tucet listov z čias proroka Jeremiáša. Obsah neposkytuje síce biblické texty, avšak nájdeme tu veľa narážok na udalosti z čias dobytia Júdey babylonským vládcom Nabuchodonozorom, na udalosti, ktoré sa spomínajú aj v Biblii.

Izraeliti uprednostňovali techniku písania pochádzajúcu z Egypta a tam vyvinutý písací materiál. Už prorok Jeremiáš použil pre svoje varovania papyrus. V Biblii môžeme čítať, že kráľ tieto popísané zvitky roztrhal na niekoľko kusov a potom dal spáliť. 36. kapitola v Jeremiášovej knihe dáva jasnú predstavu o tom, ako vtedy Izraeliti písali a čítali. Veľké časti Starého a Nového zákona boli pôvodne asi písané na papyrus. Pre celý Nový zákon bolo treba asi 70 metrov, teda asi 10 zvitkov. Vlastnenie kompletného exempláru Biblie znamenalo pre spoločenstvá veľkú hodnotu. Peržania poznali trvanlivejší písací materiál než bol papyrus. Používali zvieraciu kožu a useň. V Pergamone v Malej Ázii vyvinuli už v2. storočí pred Kristom zvláštnu metódu preparovania týchto koží, ktoré sa stávali trvanlivými. Nový písací materiál dostal meno od mesta "Pergamen". Pergameny sa už nerolovali, ale jednotlivé "listy" sa ukladali na seba a spájali sa ako naše knihy. Neskôr sa takto postupovalo aj s papyrusom. Takéto dielo z pergamenových alebo papyrusových listov sa nazýva "kódex".

V neskorších dobách Starej zmluvy používali aj židia pergamen a useň. Zdá sa, že časom sa useň používala ako najčastejší písací materiál. Nebolo ho treba dovážať. Bol aj trvanlivý. Najvýznamnejšie usňové zvitky sa našli v Kumráne. Zvitok Izaiáša má dĺžku 7, 34 m. Stav týchto zvitkov bol napriek pevnosti materiálu zlý. V priebehu vekov ich nahlodali zvieratá. Klíma vybielila písmená. Bolo nanajvýš ťažké tieto zvitky rozlúštiť. Židia smeli na Bibliu použiť len takú kožu, ktorá pochádzala od čistých zvierat, povolených k jedeniu.

Nestálosť v Palestíne bežne používaného písacieho materiálu znamená, že sa už nezachovali originály biblických autorov a že rukopisy zo starých dôb sú relatívne a zriedkavé. Je tu ešte ďalší dôvod, ktorý sa dá pochopiť z veľkej bázne Židov voči svätým spisom. Pri svojich bohoslužbách mohli používať len celkom čisté a nepoškodené odpisy. Veľmi dobre vyškolení pisári vynakladali nekonečnú námahu na zostavovanie textu, ktorý sa mal použiť v synagóge. Ak sa text medzičasom opotreboval alebo dokonca poškodil, nesmel sa už pri bohoslužbe používať. Staré texty sa väčšinou dostávali do skladu synagógy, do tzv. "genízy". Po nejakom čase sa zakopali na cintoríne. Tak sa opotrebované texty nahrádzali neustále novými. Vtedy sa vôbec neprišlo na myšlienku, že by staré zvitky mohli mať hodnotu pre nasledujúce generácie. Preto sa ani neuchovali. Veľká starostlivosť, s akou Židia odpisovali sväté texty, sa ukazuje napríklad v tom, že písmená nového zvitku sa počítali a porovnávali s písmenami starého vydania. Hoci neustále bolo potrebné texty odpisovať, prekrútenia a chyby v textoch sú veľmi zriedkavé.