Ó bodkočiarka, aká bola krásna... A je to tu. Koncentrovaná závisť, čierna ako tlačiarensky atrament. Tak bodka prišla k čiarke: „Urobme si bodkočiarku.“ Lenže bodka nevedela vyskočiť, a čiarka sa nevedela zohnúť. Preto čiarka vyhlási: „ Ja to, vzdávam.“ a aká bola dlhá a široká, ľahla si na riadok. Bodka zajasala. Vytvorili ležatú bodkočiarku. Už sa treba len postaviť, čo sa im samozrejme nedarilo. Prišli na pomoc ďalšie čiarky a bodky, čiarky a bodky a čiarky... A tak vznikla Morseova abeceda.

Druhý príbeh je kratší, zato ponurejší a vysvetľuje, prečo je bodkočiarka taká zriedkavá. Odohráva sa vo väznici gramatických chýb a zločinov. Bodka a čiarka sa snažia presvedčiť prepúšťaciu komisiu, že sa už napravili a už vôbec nie sú nebezpečné. Komisia by v takejto situácii vzala do rúk pravidlá slovenského pravopisu a rozhodla by o ďalšom osude bodky a čiarky. Ale dokým vo svete vládne anarchia, nič nie je tak, ako by malo byť. Zavraždili predsa mäkké i.  Musia pykať! A preto sa bodka a čiarka dostávajú na slobodu až keď boli kodifikované nové zákony spisovného jazyka.  Odvtedy bodkočiarku možno vidieť iba veľmi zriedkavo. Ona totiž vždy vedela, že to mäkké i zabili iba náhodou a teraz je rad na nej.

PS "Ako bodka a čiarka závideli bodkočiarke" bola svojho času domáca úloha na výške. Mam rada svoju školu :_)