Už dávno som sa vám tu neventilovala ...vlastne si už ani nespomínam na ten pocit uvoľnenia čo nastane po vypísaní sa...a tak pridávam znova jeden ďalší z mojich ventilujúcich...
Ten nadpis nie je náhodou...
Vetu: „Vela ščascá a hlavne vela penez!“ počúvam denne z úst mojej babičky. Vyprevádza ňou uja (jej syna) do práce. Aj keď ju počujem každý deň približne v rovnakom čase...pri rovnakej činnosti...aj tak sa nad ňou moja myseľ neprestáva pozastavovať.
Umývam riady...myslím na to ako včera v televíznych novinách pani moderátorka veľmi zmysluplne opisovala výskum, ktorý sa uskutočnil v USA a mal za cieľ zistiť na akých miestach v domácnosti sa nachádza najviac baktérii. Prehrávam si jej vetu: „Najčastejší, najhustejší výskyt týchto baktérii je lokalizovaný práve v okolí kuchynského dresu.“ Odložím napenenú žinku na riad...a tanier opláchnem pod tečúcou vodou. Moje bakteriálne myšlienky preruší spomienka na otcovu obľúbenú vetu: „Tak načo som dával robiť ten dvojdres, keď vy aj tak tú vodu nechávate tiecť širinumarinu? Takto neušetríme!“ usmejem sa. Chytím do ruky polovlhkú utierku a pretieram ňou drevenú dosku na krájanie: „Vedci zistili, že najviac baktérii sa vyskytuje práve na našich kuchynských doskách, ktoré často krát nedostatočne umývame.“ znovu mi blúdia mysľou slová pani moderátorky...Celé to nakoniec triumfálne zakotví pri mojej každodennej úvahe o nezmyselnej honbe za peniazmi, ktorá sa vždy vtrie do mojej hlavy na základe babkinho srdečného priania svojmu pracujúcemu synovi. Je pravda, že babka celý život ťažko pracovala...ale tie svoje ťažko zarobené peniaze si vlastne aj tak nikdy neužila...teraz má na staré kolená na krku akurát toho blbého uja Alchaimera a jediné čo ju zaujíma je kedy dostane dôchodok...a čo budeme zajtra variť... Znie to tvrdo...ale k čomu nám je tá trápna naháňačka kto zarobí viacej? Je to azda len nato, aby sme sa potom naháňali za tým kto a kde viacej utratí?
Neviem či aj vy tak milujete otrepané frázy ako ja...ale v poslednej dobe zabehnuté otázky vystriedali nové. Vysvetlím. Okrem takého toho klasického: „Ako sa máš?“ prípadne kreatívnejšieho: „Ako sa ti darí?“ som až do dňa štátnic počúvala: „Ako diplomovka?“ Je príjemné keď sa vás na to spýtajú dvaja alebo traja ľudia týždenne...no postupne to naberá obrátky a ani sa nenazdáte vždy skončíte pri frflaní alebo bedákaní...a tak som si vtedy vymyslela odpoveď, ktorá ako som ani sama nepredpokladala skutočne zabrala! Takže som sa milo usmiala a odpovedala: „Aké je dnes pekné počasie, však?“ Na môj údiv sa našli ľudia ktorí pochopili a ďalej sa nepýtali...no našli sa aj takí, ktorí sa toho chytili a začali rozhovor o tom ako včera pršalo, ale konečne sa vyjasnilo....vôbec nič nepostrehli... Nechcem aby ste si mysleli, že som ignorant, ktorého neteší keď iní prejavia záujem o jeho existenciu...ale je naozaj unavujúce denne odpovedať minimálne trom či štyrom ľudom na to isté...a každý deň to isté znova a znova....takže moja rosničková odpoveď zabrala! Dôvtipní sa dovtípili a ostatný si nevšimli...
Ale čo mám vymyslieť teraz, keď všetkých okolo zaujíma: „A kde budeš pracovať?“ Poznám veľa ľudí (alebo skôr oni mňa?!) a to znamená veľa rovnakých otázok...a veľa ďalších a ďalších...aaaa ja fakt už nevládzem po každé vysvetľovať, že som sa rozhodla so svojim Mgr. nepracovať na žiadnom úctyhodnom poste, za úctyhodné prachy a žiť si na vysokej nohe. Proste to vyšlo tak ako je to... Nájdu sa ľudia, ktorí ma po mojom vysvetlení zaplavia ekonomickou prednáškou o tom aké je pre mňa finančne nevýhodné opatrovať babku po tom, čo som skončila školu a v mojom veku sa môžem slušne zamestnať. Potom sa nájdu takí tí príjemní fatalisti, ktorí povedia, že to tak asi malo byť...(v tomto prípade sa k nim úplne prirodzene radím)....a napokon je tu skupinka pesimistov. Tí sú asi najnebezpečnejší. Začnú hovoriť o tom aké to bude veľmi ťažké, ako tím stratím roky svojho života a inteligenčne upadnem...ako sa postupne odčlením od spoločnosti a budem len v blízkosti známych štyroch stien a očí...
Drahí moji existenčné otázky, ktoré smerujeme na našich blízkych sú fajn...len keď je toho už akosi priveľa...začnú ubíjať. A tak nabudúce skôr, ako sa ma bude chcieť niekto spýtať, či som už konečne našla poriadny job, alebo sa ešte stále chcem s mojim vysokoškolským vzdelaním starať o babku...radím nech sa skúsi nadýchnuť a vymyslieť niečo kreatívnejšie...
Ďakujem za pochopenie :)
PS. ....že príliš ignorantské? hm...inak som celkom milé stvorenie....“mnaaau!“
.
Komentáre
Je to pekné
Rozhodla si sa,
Starať sa o chorého človeka
Práve som čítala pekný článok na podobnú tému u Paniganiho ,
Hermann Hesse :Peter Camenzind
zatiaľ
tie otázky poznám...