Poobede postávam pred domicilným bizniscentrom a pofajčievam. Teda... namiesto obeda. Zdá sa, že kolegynky „TO“ dostali opäť všetky naraz a ja ako prevažný single nemám vypestované tie sebazáchovné reflexy hrdinov pod papučou ako ich typický prípad – otec, ktorý neomylne mizne pri prvých záchvevoch času krvi a odriekania. Poznámka „na tvár ti aj tak nikto nepozerá,“ ma pre dnes spoľahlivo vyčlenila z krúžku obedného kvakotu spieľania na ľudí, s ktorými sa po večeroch spáva. A ktorí sú na oplátku poza chrbát porovnávaní s dezignovaným eunuchom oddelenia. Nevermind.

Obedy stoja aj tak za hovno. Bez krčmovej atmosféry a pivka na spláchnutie obklopený upoteným klubom takmer úspešných biznismenov v pokrčených sakách vyzbrojených príbehmi hlasno štylizujúc slovo milión, skrývajúcich neurotické tiky za povrchné úsmevy to jednoducho nie je ono. A tak, keď ma mesačné okolnosti prinútia uspokojiť hlad cigaretou na lavičke parkoviska vyzdobeného krákaním vtákov a najnovšie aj iných lietavcov, nepohrdnem. Najmä ak deň prinesie bonus v podobe fotoshootingu pre niektorú z marketingových agentúr personifikovanú do blondýnky s nohami končiacimi až niekde v oblakoch. Nádhera.

Ale kickass karma. Po nevinnej vizuálnej masturbácii sa človek vráti na office, len aby zistil, že menzes nie len doménou žien a čaká vždy pripravený zaútočiť trebárs v podobe  haploidných homosexuálov prezlečených za nadriadených kladúcich impertinentné otázky ako:

„Rieper, ako to vyzerá s týmto klientom? Všetci ostatní svoje analýzy odovzdali už minulý týždeň“

„Ale ja som podklady dostal až v piatok večer“

„Veď dobre, ja nekarhám, len konštatujem“

„Aha, no to som rád.“

A rebel dodá „Ich bin dagegen“

„Vieš čo? Idem na obed.“

Pud sebazáchovy síce niečo namieta, ale žraloky sa neobzerajú. Nemajú krky a tak sa šerá kancelária opäť mení na deň zaliaty slnkom len preto, aby som v popolníku našiel nedofajčený blunt. Ako vravím, kickass karma. Posedávanie na lavičke parkoviska a pofajčievanie solídnej trávy v saku dáva pracovnému vyťaženiu úplne nový rozmer. Poďakujem neznámemu dobrodincovi a do kancla sa vrátim po dvoch hodinách len preto, aby som skonštatoval, že už nič nestíham. Zo záchvatu zúfalstva ma vytŕha telefón. Šak dójdi. Šak dójdem.

Z práce ostáva len óda na tému „čau zajtra,“ a nenávistné pohľady bodajúce do chrbta. Žraloky sa neobzerajú, ale kancelárskych pipuliek mi je trocha ľúto, nakoniec... ich strhané pohľady mi už prirástli k srdcu. Otázky o povznesenej nálade si nechám na zajtra. Odložím si ich, dnešok mám rezervovaný pre úsmev. Na zlých drakov kašlem. Nevermind.

Scéna druhá – trendy podnik vybraný pipulkou kamaráta a miesto filozofického prerodu. Spomínal som nový oblek? Veľmi drahý a veľmi značkový, jeden z mála lepších darčekov, ktoré som dostal, tým viac, že od jednej takmer milovanej. Trendy podnik by za miesto filozofického prerodu vybral len málokto.

Vchádzam/Prechádzam.

Vyžehlené blonďavé hlavy sledujú môj pohyb ako slnečnice slnko. Tam a späť, späť a tam kým nájdem voľný stôl. Wtf? Nenápadne kontrolujem rázporok. Zatvorený.

Rukou si zacláňam oči pred náhlym svetlom a spomínam na starý vtip o chlapíkovi fajčiacemu johnnov na balkóne, ktorému pred oči frčí ohnivá guľa. Hyeny ceria zuby a ja sa zdám centrom pozornosti.

Aké nezvyklé.

Konečne som žiadaný.

A ja, mám chuť. Na otázku. Aké je to spávať s oblekom. Vychovávať deti so sakom, rozprávať s topánkami, či vodiť za ruku nohavice.

Asi to musí byť extrémne skvelé, pozorujúc tak pozorujúce. Číhajúce.

Dostať sa do lepšej spoločnosti.

Sny sú nádherné.

Deň pomaly končí a ja nasadám do hrdzavej feldy zapísať si.

Aké je to byť trocha nekonvenčný.

Zaujímavé.

Nevermind.