Keď som chodila na základnú školu, mama sa mi stále smiala. Vraj: "Zatvor tú knihu a choď už trochu aj von." Tak som si vzala knihu a sadla na dvor, aby boli spokojné obe strany. Vedela, že keď som sa nevrátila zo školy načas, som v knižnici. Sedávala som v starom žltom kresle a dýchala vôňu, od ktorej nepoznám krajšiu. Starých, archívnych kníh. Chytala som detstvo s Holdenom Caufieldom, pila jed s Romeom a Júliou, cestovala smutným vlakom s Annou Kareninovou... a všetko to bolo naozajstné iba v mojich predstavách.
Pred pár rokmi sa mi do rúk dostala kniha Bruno v hlavě. O žene, ktorá si nechcela nechať vyoperovať mozgový nádor, aby neostala zasa sama. Trochu bizarná, trochu vtipná, trochu naozajstná novela. Autori v nej opisujú spôsob zoznamovania, ktorý je hodný psychologickej dizertačky. Keď som Ti o tom povedala, smial si sa. Ale súhlasil si a tak som prišla do Tvojho bytu a bola všade tma. Najprv sme sa spoznávali ostatnými zmyslami, až potom zrakom. Tak, ako v tej knihe. Nik iný mi nikdy nesplnil príbeh, ktorý som už prežila zabalená do deky s knihou v ruke. Iba Ty.
Poznala som mnoho zvláštnych mužov. Takých, ktorí utekajú, lebo ak by ostali, tak by zomreli. Aj takých, čo naozaj zomreli, lebo nedokázali ujsť. Dokonca som poznala aj takých, ktorí boli príliš pekní nato, aby mali charizmu. A aj takých, ktorí čím boli stabilnejší, tým horšie sa s nimi žilo.
Keď som spoznala Teba, myslela som si, že si z tej škatuľky, do ktorej by si rád patril. Zo škatuľky, v ktorej Ti je útulne a bezpečne. Ale nie si a ja Ti to musím povedať, lebo to nikto iný nevidí. Vraj sme celkom rozdielni, lebo ja som knihomoľ a Ty sukničkár. Rád by si ním bol, však? Rád by si mal pocit, že ľudia si o Tebe myslia, že máš rád ženské loná a Tvojou primárnou funkciou je uspokojovať ich. Bolo by ľahšie, keby to bola pravda.
To, ako máš ženy rád, je iba dôsledkom niečoho celkom iného. Aj to, ako vidíš seba samého a chceš, aby Ťa videli ostatní. Sedel si oproti mne a tvrdil, že Ti ide iba o sex a že písať nikdy nezačneš, lebo prečo by si to robil, keď si čašník. A ja som sa smiala, strašne som sa smiala. Bol si opretý o kapotu Tvojho auta, bola noc a začínalo mrholiť. A ja som nikdy predtým s nikým v noci pred panelákom nefajčila. Z toho si sa smial zasa Ty.
Máš rád múdre ženy. Viem to. Desia Ťa, ale máš ich rád. Idú Ti na nervy, lebo sa priveľa vypytujú a vo všetkom sa rýpu, ale niekde v tej Tvojej sebadeštrukcii sa nájde medzierka, cez ktorú prekĺzajú, aby si mal na chvíľu pocit, že si prirodzený. Neviem, či poznám niekoho, kto má tak rád knihy ako Ty. Asi iba ja. Ktovie, koľko zo žien, ktoré prešli Tvojou posteľou, to o Tebe tušili. Asi iba ja.
Spoznal si ma v čase, keď ma všetko okolo vyvádzalo z miery. V čase, v ktorom som maskovala vlastný nepokoj samotárstvom. A Ty si sedel na mojom balkóne, žmúril do slnka a chválil moju brokolicovú polievku. A bolo mi to príjemné. Od Teba som si nechcela držať odstup, upokojoval si ma a vzrušoval zároveň. Vždy, keď som sa na Teba pozrela, musela som sa smiať. Na Tvojom veľkom nose, ktorý si pôsobivo krčil, keď si hovoril niečo dôležité. Na Tvojich krásnych zuboch, ktoré sa ukazovali v pravidelnom intervale podľa toho, ako veľmi si ma zaskočil a potom vysmial. Na Tvojom malom, guľatom zadku, ktorý sa nápadne podobal na ženský a bicepse, ktorý ma z tohto omylu vyvádzal. Na všetkom, čo Ťa tvorilo, som sa musela smiať, lebo to bolo krásne a príjemné. Také... Tvoje.
Chcem Ti len povedať...
...že som Ti tú Tvoju predstieranú hlúposť nikdy neverila.
...že sa od Teba mám veľa čo učiť.
...že ma odtiene Tvojej osobnosti nedesia.
...že Ťa nemám zidealizovaného, iba vidím Tvoju podstatu.
Chcem Ti len povedať,
že ťa chcem pojebať.
Príliš osobná známosť
09.10.2013 08:19:31
- | stály odkaz
Komentáre
no, tak hurá do toho!
Jeden veľký úsmev