Oči nepokojne blúdili po nepravidelne osvetľovanej izbe. Svetlo z ulice pohládzalo chrbty kníh, poukladaných na drevenej poličke. Neskoré príchody áut narúšali tichý nočný pokoj spiacej ulice. Svetlá sporadicky zablikali. Buchot dverí jej priam vrážal klince do mozgu. Zakaždým sa strhla. Vyskúšala novú polohu, ktorá by ju voviedla tíško do ríše snov. Bola, napriek pokročilej hodine, veľmi svieža. Toto zažívala posledné týždne často. Niekde bude zrejme nejaký problém. Znova nemohla spať, a tak sa len tak prevaľovala. Mysľou jej prebiehali celé húfy nezosúladených myšlienok. Hlava nezvládala ich zastavenie, pribrzdenie. Vyrojili sa ich celé stovky. Od súčasnosti sa prenášala do minulosti, pritom zabŕdla aj do budúcnosti, nie a nie ich spútať a odložiť ich niekam, kde by jej dali aspoň v noci pokoj. Mala ich už dlhší čas nezvládnuteľné, nevedela sa na nič sústrediť. V pokoji popremýšľať. Neustále pociťovala akýsi neznámy strach, ktorý jej odčerpával nesmierne množstvo energie. Bola ich predsa vždy plná, ale svoje myšlienky mala stále pod dohľadom. Zaoberala  sa množstvom plánov, činností, ktorým sa vedela oddať celou svojou dušou. Neustále niečo zamestnávalo jej myseľ. Veľmi rada pomáhala ľuďom, prechádzať ich životom bez bolesti a utrpenia. Komu mohla pomohla a vždy sa jej to vrátilo naspäť vo forme dobrého slova, obľúbenosti v kolektíve i väčších spoločenstvách ľudí.

No zrazu prišiel skrat. Jej zdravotný stav sa náhle zhoršil. Chodila skľúčená, svet ju prestal zaujímať. Ostala akoby bez života. Mala problémy so spaním. Nemohla sa nič sústrediť, jej telo skrátka odmietalo poslušnosť... Návšteva u lekára bola už priam neodkladná. Jeho konečný verdikt znel: „Celkové vyčerpanie - prepracovanosť“. Až to ju prinútilo stopnúť svoje ustavičné aktivity, chvíľu postáť, zamyslieť sa aj nad sebou. Spomaliť svoje životné aj pracovné tempo. V dnešnej dobe je samoregulácia - už nevyhnutnosťou. Striedanie práce a povinností s chvíľami pokoja, oddychu a načerpania vnútornej, teda hnacej sily. Tá nám zvykne navigovať náš rozmanitý život. Každý si ho ordinuje sám podľa seba, aby ho prežíval v čo najväčšej pohode, čo najkrajšie a čo najdlhšie.

Dostala sa až sem –  a mala na zváženie: Ostať v neustálom kolobehu, alebo sa aspoň niečoho vzdať, aby mohla nazbierať sily. Okrem seba samej ju zamestnával permanentne aj jej milovaný syn. Pred niekoľkými rokmi ostala na neho sama. Jej bezproblémový život zrazu zastrel čierny mrak. Manžel ich opustil náhle, bez rozlúčky. Jeho srdiečko sa navždy zastavilo. Zanechalo po sebe dve opustené, nič netušiace a prekvapené bytosti. Neboli na to vôbec pripravení. Osud to proste takto chcel, sám vykonštruoval... Prebíjali sa životom, pričom stíhali byť pre druhých aj oporou. Zrazu jej organizmus obranne zareagoval. Upozorňuje ju, aby spomalila bežne nahodené tempo. Zostala na dlhej PN -ke v tichu domova, medzi štyrmi stenami. Jej zotavovanie bolo dlhé, veľmi dlhé. Len pomaly sa jej telo spamätávalo z náhlych šokov, ktorým bolo v minulosti vystavené. Do práce začala chodiť len na skúšku, na pár hodín, aby sa jej stav postupne stabilizoval.

Začala si uvedomovať dôležitosť vlastného bytia. Pre syna sa jej oplatí žiť ešte dlho. Musí predsa stáť pri ňom pri rozhodujúcich míľnikoch jeho existencie. Nedovolí, aby čelil ťažkostiam života sám. Chce sa ešte dožiť ďalšieho potomstva - pritúliť niekedy svoje vnúčatá. Privinúť si ich, nežne pohladkať. Je ešte veľmi potrebná. Pre neho vždy dôležitá a tá prvá. Jej úloha sa ešte nekončí. Pred sebou má obrovské ciele...

Tak sa predsa nevzdá len tak ľahko...