Včera som cestou autom počúval Pianissimo, reláciu na rádiu VIVA. V nej sa moderátor s Milanom Lasicom  vyjadrujú k rôznym aktuálnym aj neaktuálnym spoločenským témam. Včera bola na pretrase televízia.

Keďže v poslednom období som sa akosi vrátil od internetu k televízií, počúval som pozorne. Pán Lasica, ktorého mám aj ja celkom rád, sa vyjadril, že pozeranie televízie je zabíjanie času. Podľa neho, nám televízia nahrádza naše vlastné životy. Mojimi slovami: žijeme životy hercov namiesto svojich. Tiež povedal, že najhoršie je, ak začnú ľudia považovať názory v televízií za správne a chovajú sa podľa nich.

Aj podľa mňa televízia nahrádza akési prázdno v našich životoch, poskytuje nám zábavu a veľa ľudí sa podľa nej aj správa. Napriek tomu mi slová pána Lasicu prišli ako príliš silné, najmä ak zoberiem do úvahy, že je riaditeľom divadla a v podstate robí to isté čo televízia: v pozmenenej forme nám ponúka životy hercov, zábavu a niekomu aj návod na život. Odsúdenie televízie je z jeho strany trošku krátkozraké a veľmi ľahko by sa dalo odsúdiť aj divadlo, knihy, možno aj hudba.  Ale predovšetkým to divadlo, pretože to sa najviac približuje televízii.

Samozrejme, nepovažujem televíziu za najlepší spôsob trávenia voľného času a pána Milana Lasicu mám ako inteligentného človeka rád, ale včera to podľa mňa trošku prepískol a mal si pozametať najprv pred svojim prahom. Možno by bol z vlastného prahu taký udivený, že by ďalej ani nezašiel.