Jedného krásneho dňa, keď moje deti budú dosť staré, aby pochopili logiku, podľa ktorej postupuje rodič, poviem im, ako mne povedala moja „protivná“ mama:

„Milovala som ťa dosť na to, aby som sa mohla opýtať kam ideš, s kým a kedy sa vrátiš. Milovala som ťa dosť na to, aby som bola ticho a nechala ťa samého zistiť, že tvoj nový najlepší priateľ je podlízavec. Milovala som ťa dosť na to, aby som nad tebou stála dve hodiny, kým si upratoval izbu, čo inak normálne trvá 15 minút. Milovala som ťa dosť na to, aby som ti dovolila vidieť môj hnev, sklamanie a slzy v očiach. Deti musia vedieť, že ich rodičia nie sú dokonalí! Milovala som ťa dosť na to, aby som ťa donútila vziať zodpovednosť za svoje činy, aj keď trest bol taký krutý, že mi skoro zlomil srdce. Ale hlavne, milovala som ťa dosť na to, aby som ti povedala nie, aj keď som vedela, že ma za to budeš nenávidieť.To boli tie najťažšie boje zo všetkých v mojom živote. Som rada, že som ich vyhrala, pretože na konci si vyhral aj ty. A jedného dňa, keď tvoje deti budú dosť staré na to, aby pochopili logiku rodiča, aj ty im toto porozprávaš.“

Tak čo, bola tvoja mama protivná? Moja teda bola.

Mali sme najprotivnejšiu mamu na celom svete! Kým iné deti mali na raňajky sladkosti, my sme jedli maslo, vajcia a chlieb! Keď iní mali keksy a pepsi na obed, my sme mali polievku, ktorú si ty nemal rád a vždy som varila jedlo, aby ste mali pestrú a teplu stravu a ty si to všetko tak nemal rád. A môžeš si domyslieť, že naša mama nám varila večeru úplne inú než mali ostatné deti! Mama vždy musela vedieť kde sme. Ako keby sme boli väzni vo väzení. Musela poznať našich priateľov a musela vedieť čo s nimi robíme. Keď sme povedali, že sa vrátime o hodinu, žiadala, aby sme boli doma o hodinu. Mohli sme prísť aj skôr, ale nikdy nie neskôr! Hanbili sme sa to priznať, ale dokonca si dovolila porušiť zákon o práci detí tým, že sme museli pracovať!! Museli sme umývať riad, ustielať si postele, naučiť sa variť, vysávať, prať, vynášať smeti, rýľovať záhradu, hrabať lístie a iné podobné kruté práce. Myslím, že keď v noci ležala v posteli, rozmýšľala, aké práce pre nás ešte vymyslí. Vždy žiadala, aby sme hovorili pravdu. Celú pravdu a nič iné, len pravdu. Kým sme vyrástli na tínedžerov, dokázala nám čítať myšlienky a mala oči aj vzadu. Vždy zistila, keď sme niečo vyviedli, keď sme tajne fajčili alebo robili inú neplechu. Vtedy sme mali už fakt ťažký život! Mama nedovolila, aby nám priatelia zvonili zdola, ale museli prísť až ku dverám, aby ich spoznala. Kým iní randili už v 12, či 13, my sme museli čakať až do 16 pokiaľ nás pustila na prvú diskotéku. A to sme museli byť o 24:00 doma, hoci iní v našom veku boli až do rána. Vieš ako strašne sme im závideli?

Kvôli našej mame sme zmeškali veľa vecí, ktoré zakúsili iné deti. My sme nikdy neboli pristihnutí pri krádeži, vandalizme, alebo zavretí za nejaký zločin. To všetko bola jej vina. Kvôli našej mame sme opustili domov ako vzdelaní, čestní, dospelí ľudia. A snažíme sa byť rovnako protivní rodičia ako bola naša mama.

Myslím si však, že dnešný svet je celkom hore nohami. A to preto, že jednoducho nie je dosť protivných mám!