Čo sa vlastne stalo? Prišiel som na motorke z práce domov. Hneď som sa na dvore vyzliekal, lebo v tom dusnom dni mi naozaj bolo v tom motobrnení už trochu nepríjemne. Ohlásila ma mama, odbehol som tam, vzápätí vybehli na dvor decká, venoval som sa im. Vonku sme s určitými prestávkami strávili prakticky 3 hodiny, potom som sa pobral hore a natiahol sa na posteľ, že trochu zavriem oči a natiahnem si chrbát. Vtedy zvonil sused, s Nelou na rukách. Zbehli sme dolu a hneď sme vedeli, že s ňou treba utekať k veterinárovi. Kým som sa obliekol ja a najstarší syn, ktorému Nela patrí, dorazila aj manželka z práce, tak sme aspoň nemuseli vyťahovať auto, keď jej zastalo akurát pred bránou.

Ako to, že vyšla na cestu? Už bola vycvičená. Tak dobre vycvičená, že si ani pamlsok nezobrala, keď sme jej ho položili na labku, či na ňufák a zavelili “nesmieš!”. Tak vycvičená, že vždy stála na čiare brány, keď ma vyprevádzala do práce, ani ucho nevystrčila von z dvora. Prečo vybehla?

Ja som zabudol zavrieť bránku, keď som prišiel domov. A keď s ňou boli na dvore aj 2 mamine psy, vo svorke sa bláznili a vydali sa preskúmať jarok pred domom.

Tržná rana pod pravou prednou labkou mala tak 15cm. Bola roztrhnutá iba koža, no v tej veľkej diere bolo vidno prakticky celú stavbu tela pod kožou – rebrá a svalstvo na nich, či svalstvo labky. Dúfali sme, že to veterinár zašije. Ten pri pohľade na veľkosť tržnej rany zjojkol a spýtal sa, či po náraze vstala sama. “Nie”, odpovedali sme. Veľmi smutne, zadumane a pochybovačne pokrútil hlavou. Vraj: “to nie je dobre”.

Chytil do rúk jej labku a v tom momente zvážnel omnoho viac. “Pozrite”, povedal a ukázal nám labku, ktorá plantala ako vecheť. Rozmrvená na kašu. “To musím amputovať”, skonštatoval doktor. Začínalo nás napĺňať zdesenie a strach.

Už v aute Nela dýchala nepravidelne a veľmi povrchne. Šok. To sme vedeli. Doktor sa nás spýtal, či nezvážime injekciu. V celej miestnosti sa rozhostilo ticho, ktoré narušil až synov a manželkin plač. Syn sa mi vrhol na hruď a bez zábran plakal. Ja som bol ako opitý. Akoby som tam nebol. Zvuky sa mi vzďaľovali a v mojom vnútri začala zívať akási temná prázdnota. Ničomu som nerozumel.

Pár minút sme zvažovali, čo urobiť. Chceme ju aj trojnohú? Odpoveď bola jasná - áno. Keby to bola len tá noha. Lenže tu boli vnútorné zranenia a šok. Nedokázala vstať po náraze, dýchala z posledných síl. Vtedy už aj mne začalo tiecť po líci čosi mokré a horúce. Chutilo to slano.

Rozhodli sme sa. “Dajte jej tú injekciu”. Syn sa už venoval iba Nele. Hladil ju a rozprával sa s ňou. V posledných sekundách sa priblížil tvárou k jej ňufáku, chcela ho obliznúť, ale už nevládala. Tam vydýchla posledný krát.

Zakopali sme ju na koniec záhrady pod krásnu urastenú a vysokánsku čerešňu. Dal som si tú námahu nájsť medzi koreňmi miesto.

Keby mi niekto predtým povedal, že budem plakať za psom, vysmial by som sa mu. Aspoň päťkrát som prosil syna o odpustenie, že som nezavrel tú bránku. Vždy mi odpovedal, že mi odpustil.

Ale ja som mal nutkanie prosiť ho znova a znova. Čo sa to deje so mnou?

V ten deň som vyplakal veľa sĺz. A nebol to tichý plač. Moje srdce bolo zovreté ako v putách. Bola to moja chyba, bola to moja vina! Keď som na moment stíchol, za chvíľu som už opäť plakal.

V ten deň sme plakali všetci. Všetky tri deti, manželka, moja mama a tuším aj môj otec. Ale nikoho z nich netrýznilo svedomie. Mal som chuť ublížiť si. Zaslúžil som si trest.

Vtedy sa konečne ozval Pán: “Presne s týmto máš problém. Ty si nikdy nechceš odpustiť”. Zaliala ma nová vlna plaču. “Ja vieeeeeem”, kričalo moje srdce. “Ale ako môžem? Ako si môžem odpustiť, keď som spôsobil takú bolesť všetkým naokolo? Ako môžem, keď je to moja vina?”... zneli v kvapkách moje nevyslovené slová.

Vtedy si prisadla ku mne moja drahá žienka a hovorí: “Nie je to tvoja vina, na vine je ten vodič auta, ktorý ju zrazil a ušiel.”

Zlatá. Úžasná pravda, ktorá však v mojom zármutku prešla okolo mňa. Myslím, že až dnes ma tie jej slová dobýjajú. Povzbudzujte ľudí, aj keď to v ten moment nedokážu prijať, dôverujte Bohu, že On im to zažerie pod kožu a neujdú pred tými slovami, ktoré ich majú obnoviť.

Som kresťan. Poznám Božiu bezpodmienečnú lásku. Nemám problém s odpúšťaním. Viem to naisto. Už toľkým som odpustil, už toľkých som bol prosiť o odpustenie, už toľkokrát som sa presvedčil, že som taký skazený niktoš, že nemám právo niekomu zadržovať odpustenie. Už toľkokrát som to spravil (držal si v srdci neodpustenie) a Pán ma z toho zamotaného uzla horkosti vždy musel vymotávať. NIE, NIE a ešte raz NIE! Nemám problém s odpúšťaním. Niet človeka, na ktorého by som mal právo držať si hnev! Ja som jednoducho úplne presiaknutý hriechom, ja na to nemám právo.

“No vidíš. Presne toto je ten problém. Nemáš na to právo. Je to tak. Si si veľmi jasne vedomý svojej viny, svojich hriechov a preto si nechceš odpustiť. Nemáš problém dopriať milosť iným, ale sebe ju nedáš, lebo by to bolo nefér voči iným”, Pán rezal do živého. “Kvôli tomu, že si nechceš odpustiť, vracajú sa ti hriechy do života, pretože vlastným neodpustením ich priväzuješ o svoje utýrané srdce. A to ťa zase len tlačí k zemi a zas sa len viac utvrdzuješ v tom, že si nemáš právo odpustiť.”

Mal ma na lopatkách. Nemal som problém uveriť, že Boh mi odpustil, napriek tomu som sám sebe odpustiť odmietal. Čo som to za prevráteného a pomotaného človeka?

A potom mi ukázal niečo zaujímavé. V Biblii je ukrytých mnoho tajomstiev. Toľko, že celú večnosť budeme zízať s otvorenými ústami, čo všetko v nej Pán ponúkal na spoznávanie. Poznáte to podobenstvo o rozsievačovi a štvorakej pôde? Určite áno.

A určite všetci poznáte aj jeho výklad, ktorý vyložil sám Ježiš priamo učeníkom, o tom, že semeno predstavuje slovo a zem srdce človeka.

No v ten deň mi Boh ukázal to podobenstvo trochu inak. Dal mi iný výklad. Hlbší.

Ale to už  v druhom článku...