Prvá facka, ktorú dostal, bolela. Mala neprimerane dlhú dráhu a
ešte neprimerateľnejšiu silu. A bolela!!! Potom to už nebolo také
zlé. Každá facka pre neho strácala na sile a už mu to bolo jedno...
a bolo to tak dávno.
Tá prvá facka ho trápila. Ani nevedel za čo bola, no mrzelo ho to.
Prečo ju schytal? Prečo tá ťažká a veľká ruka prefrčala
vzduchom, ktorý jej dával len mdlý a hlavne neciteľný odpor a
prečo pristála na jeho líci?
Oslavné salvy na túto "výchovnú" metódu sa nekonali. Malo to
pomôcť? To asi sotva. Práve tento okamih mu zničil život. V každej
životnej situácii sa mu vybavil krutý červený ksicht a FACKA.
Odvtedy ho sprevádzala. Deň čo deň a čím ďalej tým častejšie
sa mu začala miešať do života. Bolo to, akoby si do kávy nedal dve
ale šesť lyžičiek cukru.Bolo to už "presladené". No, zvykol si.
Veď čo už, aj taký je život. Momentálne bol presladený.
Krik, facky... už mu to bolo fuk. Niekedy dávno ho to mrzelo. No teraz
už nie. Nevšímal si stále častejšie dopadajúce čriepky jeho
života. Vlastne to boli už len omrvinky, lebo čriepky ktosi rozbil.
Čriepky, ktorých pristávacia dráha bola jeho líce.
Nezáležalo mu na kriku rodičov, ani na ich slzách. Opustilo ho
dievča- nezáujem. To, že prepadal- aj to mu bolo ukradnuté, tak isto
ako všetko ostatné. Kamoši, súrodenci, spolužiaci, rodičia a
vlastne všetci a všetko dookola mu bolo ukradnuté.
Záležalo mu len na jednom. Na NEJ!!! Vďaka nej sa cítil konečne
slobodný. Mal pocit, že môže a aj dokáže všetko. Myslel si, že
ona jediná je tá správna. Všetko a všetci mu klamali. Všetci ho
trápili a nedovolili mu žiť. Väznili ho v jeho vlastnom tele, ktoré
bolo v katastrofálnom stave a pripomínalo starý, rozbombardovaný
hrad. Len s ňou sa mohol vznášať a lietať. Len s ňou mohol mať
exotické zvieratá na dosah ruky a ona ho nekomandovala. Nechcela nič,
len peniaze. Bola na nich závislá. Vravela: "Budem tu, ale potrebujem
peniaze.Nič viac, len peniaze." A on jej ich s radosťou dával. Veď
čo, už mu nezáležalo na ničom, tak nič ani nepotreboval a všetko
mohol dať jej. Celé to malo len jednu malú chybičku krásy. Táto
jeho úžasná púť s ňou bola veľmi vyčerpávajúca a za chvíľu
mu začali dochádzať sily.Jeho telo začalo zákopovú vojnu s jeho
mysľou. Kapitulácia tela sa blížila každým dňom.
Myslel si, že jeho dobrodružstvá s ňou sú "trošku"
vyčerpávajúce, no len čo si chvíľu oddýchne, bude schopný ďalej
prežívať dobrodružstvá. Navždy s ňou a s nikým iným. Na
rodičov, kamošov a všetkých ostatných sa už dávno vykašľal.
Nepotrebuje ich. Veď má predsa ju. Ona je jeho život. Pestrofarebný
život, ktorý je nádherne bohatý na úžasné zážitky. No čím
ďalej, tým viac si uvedomoval, že JEHO zážitky sa skončia. Raz sa
jej opýtal, či ho nikdy neopustí a či s ním bude do konca. A hlavne
: "Vdýchneš mi chýbajúci život? "
Vo štvrtok jeho telo kapitulovalo a ona mu vypadla z ruky. Ako padala,
zabodla sa do zeme... Asi sa mu triasli ruky a nebol schopný vpustiť
ju do svojho tela, aby mu vdýchla "CHÝBAJÚCI ŽIVOT".
ešte neprimerateľnejšiu silu. A bolela!!! Potom to už nebolo také
zlé. Každá facka pre neho strácala na sile a už mu to bolo jedno...
a bolo to tak dávno.
Tá prvá facka ho trápila. Ani nevedel za čo bola, no mrzelo ho to.
Prečo ju schytal? Prečo tá ťažká a veľká ruka prefrčala
vzduchom, ktorý jej dával len mdlý a hlavne neciteľný odpor a
prečo pristála na jeho líci?
Oslavné salvy na túto "výchovnú" metódu sa nekonali. Malo to
pomôcť? To asi sotva. Práve tento okamih mu zničil život. V každej
životnej situácii sa mu vybavil krutý červený ksicht a FACKA.
Odvtedy ho sprevádzala. Deň čo deň a čím ďalej tým častejšie
sa mu začala miešať do života. Bolo to, akoby si do kávy nedal dve
ale šesť lyžičiek cukru.Bolo to už "presladené". No, zvykol si.
Veď čo už, aj taký je život. Momentálne bol presladený.
Krik, facky... už mu to bolo fuk. Niekedy dávno ho to mrzelo. No teraz
už nie. Nevšímal si stále častejšie dopadajúce čriepky jeho
života. Vlastne to boli už len omrvinky, lebo čriepky ktosi rozbil.
Čriepky, ktorých pristávacia dráha bola jeho líce.
Nezáležalo mu na kriku rodičov, ani na ich slzách. Opustilo ho
dievča- nezáujem. To, že prepadal- aj to mu bolo ukradnuté, tak isto
ako všetko ostatné. Kamoši, súrodenci, spolužiaci, rodičia a
vlastne všetci a všetko dookola mu bolo ukradnuté.
Záležalo mu len na jednom. Na NEJ!!! Vďaka nej sa cítil konečne
slobodný. Mal pocit, že môže a aj dokáže všetko. Myslel si, že
ona jediná je tá správna. Všetko a všetci mu klamali. Všetci ho
trápili a nedovolili mu žiť. Väznili ho v jeho vlastnom tele, ktoré
bolo v katastrofálnom stave a pripomínalo starý, rozbombardovaný
hrad. Len s ňou sa mohol vznášať a lietať. Len s ňou mohol mať
exotické zvieratá na dosah ruky a ona ho nekomandovala. Nechcela nič,
len peniaze. Bola na nich závislá. Vravela: "Budem tu, ale potrebujem
peniaze.Nič viac, len peniaze." A on jej ich s radosťou dával. Veď
čo, už mu nezáležalo na ničom, tak nič ani nepotreboval a všetko
mohol dať jej. Celé to malo len jednu malú chybičku krásy. Táto
jeho úžasná púť s ňou bola veľmi vyčerpávajúca a za chvíľu
mu začali dochádzať sily.Jeho telo začalo zákopovú vojnu s jeho
mysľou. Kapitulácia tela sa blížila každým dňom.
Myslel si, že jeho dobrodružstvá s ňou sú "trošku"
vyčerpávajúce, no len čo si chvíľu oddýchne, bude schopný ďalej
prežívať dobrodružstvá. Navždy s ňou a s nikým iným. Na
rodičov, kamošov a všetkých ostatných sa už dávno vykašľal.
Nepotrebuje ich. Veď má predsa ju. Ona je jeho život. Pestrofarebný
život, ktorý je nádherne bohatý na úžasné zážitky. No čím
ďalej, tým viac si uvedomoval, že JEHO zážitky sa skončia. Raz sa
jej opýtal, či ho nikdy neopustí a či s ním bude do konca. A hlavne
: "Vdýchneš mi chýbajúci život? "
Vo štvrtok jeho telo kapitulovalo a ona mu vypadla z ruky. Ako padala,
zabodla sa do zeme... Asi sa mu triasli ruky a nebol schopný vpustiť
ju do svojho tela, aby mu vdýchla "CHÝBAJÚCI ŽIVOT".
Komentáre
Nahodou...