...jedného krásneho dňa sa zobudíme a uvidíme svet niekoho iného, na inom mieste, s inými ľudmi..lebo naše oči sa otvoria. Otvoria sa pomaly a opatrne ako keď rozvitá ruža. Pri pohľade na ňu je nám neuveriteľné si uvedomiť, že je ako náš svet. Rodíme sa a je to neskutočne krásne. Ako dospievame stávame sa zodpovednejšími, ale predtým sme tak hlúpo naivní už od mala. Keď nám rodičia povedia hocičo, len pre naše potešenie alebo upokojenie. A potom keď starší, stretneme ľudí, ktorí sa nám zdajú úplne normálni, prirovnávame ich k sebe. V každom vidíme dobré, nevinné a stači jeden mizerný skutok a to všetko čo sme v nich videli sa nám zrazu zdá pominuteľné. ....Poznám jedno dievča. Poznáme sa veľmi dobre, veď sme spolu chodili do školky a čiastočne sme spolu celý náš život...je to také zvlaštne, keď nás hlúpe maličkosti dokážu tak vziať. Ale sú to "maličkosti", na ktorých nám veľmi záležalo. Žial, aj napriek tomu musíme fungovať ďalej. Len odvtedy celý svet okolo mňa vnímam inak. A nemyslím si, že je to dobré. Ale aspoň teraz neverím tým bájkam, ktoré mi chce každý nakecať...lebo teraz už neverím nikomu. A to je na tom to najhoršie... ale stávajú sa aj horšie veci ;-)