Necelé dva mesiace od mojej svadby som sa opäť ocitla v kostole na svadbe. Vydávala sa mi kamarátka. Teda bývalá kamarátka. Povedala by som, že za posledné roky sa z nás stali už len známe. Škoda, nemám veľa kamarátiek, ale tie tri mužského pohlavia mi úplne stačia. Sú iní a mám ich rada. Ale nie o tom som chcela.

Pat (také meno si dala i na oznámenie, používala ho od malička) bola naozaj krásna. Mala nádherné smotanové šaty v luxusnom štýle. Vyzerali ako ich vyzliekli modelke na móle v Paríži a Pat sadli ako uliate. Jej Pet s ňou bol tiež pekne zladený. Nádherná francúzska kravata, vestička... fešák. Vyzerali takí šťastní. Vždy sa teším keď vidím mladý pár pred oltárom. Navyše keď neveste nevykúka spod svadobných šiat zaoblené bruško a viem, že v kostole neboli naposledy na birmovke. Takých by som vyhadzovala, ale to nie je v mojej kompetencii...

Začala sa svadba i omšou. Pat prečítala prvé čítanie a Pet druhé. Bravo! Som za, keď sa pár zúčastňuje na svojej svadbe i aktívne a nie len slovami "áno, beriem, sľubujem". Po štandardnom priebehu začala príhovor kňaza. Začal netradične. Prihovoril sa Pat a Pet tým, že ich veľmi obdivuje. Pri tom všetkom strese, ktorý v svadobný deň isto majú, popri účesoch, oblečení, zákuskoch, prstienkoch... si do toho ešte pridať čítanie... a potom jeho kázeň pokračovala v podstate prerozprávaním čítaní, ktoré Pat a Pet prečítali s odôvodnením, že i tak si asi z toho stresu veľa nepamätajú čo čítali a vlastne ani z jeho slov si pravdepodobne veľa pamätať nebudú...

a vtedy som sa stratila:

preniesla som sa tie necelé dva mesiace dozadu a bola som opäť nevestou. Ranné zobudenie bola krásne. Zobudil ma mail. 20 minút pred budíkom mi pípol v mobile mail od kamarátky - (jedna, či teda jeden, z tých troch vyššie spomínaných). Je v Kazachstane a tak mi chcel popriať všetko dobré, aby sa nám darilo, aby som si svadobný deň užila a že na mňa veľmi veľmi myslí. A tak som začala.
Prvá cesta viedla ku kaderníčke. Česala ma známa u nich doma a keďže všetci spali, tak sme boli na chodbe, potichúčku, počuť bol len šuchot sponiek a hrebeňa. Totálna pohoda. Namaľovať ma prišla k mojim starým rodičom spolužiačka zo strednej. Zatvorili sme sa hore u mňa v izbe, starý otec si dolu čítal noviny, svadobný otec si dal ešte na tú hodinku šlofíka a my dve sme rozoberali jej novú lásku :) Keď sa asi po pol hodine zháčila, že maľuje vlastne nevestu a že ja si tam sedím akoby som išla len za družičku a že sa vôbec nemykám ako zvyčajne, keď ma maľuje (nie som na skrášľovacie procedúry v takomto veľkom štýle zvyknutá) i ja som si uvedomila, že som úplne pokojná.

A takto to bolo i počas fotenia a odobierky. To už som sa naozaj nemala čoho báť, lebo bola pri mne moja druhá kamarátka - Maco, ktorá mala od ostatných dvoch navrch, že sa mal stať mojím manželom. Bol pri mne a ja som bola šťastná. Fotenie sme si užili. Prestali sme vnímať, že okolo nás pobehuje fotograf s clonidlom a snaží sa zachytiť všetky pekné úsmevy.

No a nastala podľa všetkých tá najobávanejšia chvíľa. Kostol. Cesta k nemu ubehla rýchlo a zrazu sme stále vonku. Maco s mamou, ja s otcom a moja tretia kamarátka - sobášiaci kňaz. Mil (posledný z top tri) sa na nás usmial a mne bolo jasné, že všetko bude v najlepšom poriadku. Dve z troch najlepších kamarátok boli pri mne a naša cesta viedla k Bohu. Tu som sa v mojich úvahách zasekla.

Pat a Pet si práve sľubovali, že si budú vernými manželmi, že sa nikdy neopustia ani šťastí ani v nešťastí ani v zdraví ani v chorobe a že sa budú milovať a ctiť po všetky dni svojho života...

Uvažujem či si to budú pamätať. Ja som sama sebe  nerozumela. Od malička som bola veľký pedant a stresant. Zo svojej stužkovej si nepamätám absolútne nič. Všetko som organizovala, behala, nosila, podávala, kontrolovala a keď som sa zastavila bolo pol tretej ráno, Maco už bol bezomňa unudený a ja som zistila, že svoju stužkovú som prestresovala. Preto celkom nerozumiem ako sa Bohu podarilo mi dať ten úžasný pokoj počas celého môjho svadobného dňa. Aj my sme si čítali a niesli sme si i obetné dary. Pamätám si všetko. Dokonca i celý kontext príhovoru, ktorý si Mil tak starostlivo chystal. Tajomná svadba. Kostol bol natrieskaný a ja som mala pocit, že sme tam len štyria. Ja, Maco, Mil a Boh. Nikdy nezabudnem na to, ako mi Maco nežne chytil ľavú ruku hneď po tom, ako nás Mil vyzval aby sme si podali pravé ruky. Chcel ma zachrániť, lebo ja nikdy neviem, ktorá je pravá a ľavá.  Nikdy nezabudnem na to, ako nám Mil pred sľubmi pošepkal, že je to na nás. Bolo, lebo Sviatosť manželstva je jedinou, ktorú si vysluhujeme sami. Kňaz je len kvalifikovaný svedok. My sami sme si povedali beriem a sľubujem on to len potvrdil a som rada, že si presne pamätám to, čo som svojmu manželovi pred tými dôležitými očami a pred Bohom sľúbila... 

a to isté som popriala i Pat a Pet. Aby si navždy zapamätali čo si pred Bohom sľúbili a ako sa usmievali a aby ani v ťažkých chvíľach nezabudli, že ten úsmev sa musí vrátiť zas a znova....