Včera som si pred spaním otvorila Silmarillion. Opäť raz. Vlastne to bol len zhluk náhod, Adams, ktorého mám rozčítaného, bol o poschodie nižšie a toto bola prvá knižka, na ktorú mi padol zrak. Že prečo nie.

Úplne som zabudla, ako ma Tolkien kedysi fascinoval. Fascinovalo ma to, že si vytvoril vlastný svet. Každý nemáme toto privilégium. Teda, vo svojej mysli áno, naše malé svety bývajú dobrým útočišťom pred zlým, zlým vonkajším svetom. Ale Tolkien to dal na papier. Co je psáno, to je dáno. Tvoril tento svet celý svoj život, od jeho samotného zrodu, kde sa prejavilo jeho vierovyznanie a presvedčenie, cez runy, elfské písmo; kompletnú mapu Stredozeme aj Valinoru; rodokmene ľudí, ktorí zohrali dôležitú úlohu počas všetkých Vekov, až po vrchol udalostí, akou bola Vojna o prsteň.

Presedela som nad ním hodiny, nevnímajúc svet, ktorý obyčajní smrteľníci považujú za reálny. Pohltil ma. Doteraz ho považujem za jedného z naj. Mám slabosť na fantasy. Aj keď, mám pocit, že slovo fantasy znie pri jeho veľdiele tak trochu..nemiestne. Málo veľkolepo. Jeho žáner ešte nevymysleli, má samostatnú kategóriu. Je možné, že je to tým, že je tam toľko reálna. Zrada, vášeň, nepriateľstvo. Každému to niečo hovorí. Už na začiatku, pri zrode Ardy, bol jeden, ktorý chcel byť vyššie ako ostatní. Hoci bol rovnaký, myslel si, že je čosi viac. Príbehy z každodenného života.

Aj keď, občas som si poklepkávala nohou alebo inými orgánmi, plná netrpezlivosti, kedy skončí ten dvadsaťstranový opis prírody či miesta bojiska. Asi som barbar, ale potrebujem dej. Dej, ktorý niekam napreduje, ktorý je dynamický. Zrejme preto nemám až taký kladný vzťah k lyrickej poézií. Stagnuje, opisuje...

Je to autor mojej puberty. A vďaka nemu som zistila, že nie je len jeden svet.