Uprostred ružovej nahoty,
kráčajúc po ceste spásy,
postretol som kúsok dobroty,
čo odfarbil si vlasy.

Anjel s telom človeka,
tie oči nikdy neklamú,
to býva pravda odveká,
a jej ma vždy dostanú.

Hodiny odbili stretnutie,
a anjel kamsi odletel.
Cítim krídiel mávnutie,
možno som mu naletel.

Uprostred mora pocitov,
zhorel mi ďalší deň.
Niekde mi anjel unikol,
a v dlani mi ostal jeho tieň.

Niekedy ničil som anjelov,
slovom som ich otrávil.
Dnes stal som sa obeťou,
a srdce si podpálil.

Popol sypem si na hlavu,
je krvou zelený.
Noc ladí mi náladu,
hoc som celý spálený.

Uprostred prázdnej ničoty,
leží kôpka popola.
S dotykom nežnej nahoty,
ju večnosť povolá.

Zhasla mi svieca radosti,
to nádej kamsi vietor rozvieval.
Odchádzam opäť v skrytosti,
a temný chorál mi „Ave“ zaspieval.