Človek v živote zažije veľa zábavných situácií. No nie vždy je to tak.
Raz začas sa stane situácia, ktorú jednoducho nečakáte.
Niečo podobné sa stalo aj mne.
Stalo sa to počas letných prázdnin.
Sesternica ma požiadala, aby som jej išla postrážiť deti, pretože musí ísť do práce.
Alexander mal vtedy šesť rokov a Michal štyri.
Samozrejme, že som išla, aspoň nemusím byť doma.
Tak hneď na druhý deň ráno som si zbalila pár vecí a utekala na autobus.
Vystúpila som pri ich dome vo Vajnoroch.
Už ma čakali a kričali na mňa:
"Konečne si prišla!"
Tí dvaja čerti sa mi hneď vrhli okolo krku.
Keď ma pustili, sesternica mi povedala, kde čo nájdem, dala mi číslo do práce a odišla.
Prišli sme dnu a prvé, čo sme spravili, bolo, že sme postavili vlakovú dráhu.
Trvalo nám to dosť dlho, pretože sme nevedeli nájsť niektoré súčiastky, ale nakoniec sa nám to podarilo. Hrali sme sa dosť dlho, ani som si nevšimla, a už bol obed. Mali sme zeleninovú polievku, ktorú nám uvarila babka. Bola veľmi dobrá a všetci sme si na nej pochutnali. Zatiaľ, čo ja som umývala riad, už boli pri televízore.
Keď som poumývala riad, všetci sme pozerali rozprávky.
Po chvíli som vyhlásila: "Ide sa spať!" S neochotou vypli televízor a začali sa predbiehať, kto bude prvý v izbe. Prezliekla som ich do pyžama a uložila do postele. Veľmi sa im nechcelo spať, ale nakoniec zaspali. Ja som si išla čítať knižku do obývačky. Bola som aj trocha unavená. Strážiť takých malých čertov nie je zábava. Aj keď veľmi nevystrájali. ale neustále ich musím mať na očiach.
Asi po hodine spánku sa odpočinutí chlapci rozhodli, že pôjdeme do parku.
Bleskovo mali oblečené staré tepláky a tričká. Ja som ešte zabalila olovrant.
Mohli sme vyraziť. Malí čerti boli bleskovo pri dverách.
Lenže potom sa stalo niečo, čo sa stať nemalo.
Zatiaľ, čo ja som zamykala bránu, chlapci sa rozbehli po chodníku a predbiehali sa medzi sebou. Zakričala som na nich silným hlasom:
"Stojte! Okamžite sa vráťte naspäť!"
Iba jediný Michal ma počúvol a zastavil, Alexander utekal ďalej.
Prebiehal cez cestu, a vtom sa zo zákruty vyrútilo auto.
Zostala som stáť ako obarená...
Za ruku som držala Michala a v mysli som si predstavovala, ako sesternica nadáva a kričí na mňa. Predstavovala som si, ako ho záchranári oživujú, ako leží bledý v sanitke, ktorá sa ponáhľa do nemocnice.
Našťastie, nič z toho sa nestalo.
Vodič červeného Opla skočil na brzdu a zastavil len pár centimetrov od Alexandra.
Slzy sa mi kotúľali po lícach, Michala som držala stále za ruku.
Rozbehli sme sa za malým nezbedníkom.
Objala som ho s takou silou, až skoro praskol.
Po niekoľkých minútach som zavolala sesternici na mobil.
Predstavovala som si jej otázky:
"Stalo sa niečo?"
"Ste všetci v poriadku?"
Všetko som jej porozprávala.
Vynadala mi a rázne, ale aj šťastne mi prikazovala, nech si nabudúce dávam väčší pozor.
Alexander bol stále v šoku, čo sa vlastne stalo. Po chvíli sa ukľudnil.
Šoférovi som sa ospravedlnila, poďakovala mu za pohotovú reakciu a namiesto na ihrisko sme pomaly kráčali domov. Obaja sme si z toho vzali ponaučenie a sľúbili si, že sa to už nikdy viac nestane.
Ešte dlho som sa z toho šoku spamätávala.
Bol to môj zážitok z prázdnin, na ktorý nikdy v živote nezabudnem,
a z ktorého som si zobrala veľké ponaučenie.
Barbora Marečková, 9. B
ZŠ Plickova 9, Bratislava-Rača
Račiansky jahodový kvet 2006/2007
kategória 5. - 9. ročník
cena za etické posolstvo
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
Komentáre
šťastný koniec
Pekné::))))
:-)