Odchádzal som sklamaný

  Keď opätovne kandidoval za premiéra pán Vladimír Mečiar, zúčastnil som sa (26. októbra 1995) na mítingu Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) v košickej Športovej hale. Vo VSŽ som za svoju prácu ani zďaleka nepoberal takú mzdu, aká mi v skutočnosti prislúchala (a nebol som takto poškodený iba ja). Preto som usporiadateľom odovzdal na papieri otázku pre pána predsedu vlády: Ak je taký poctivý, ako sa všade hovorí, prečo dovolí podnikovému manažmentu VSŽ poberať mzdy také nepomerne vysoké voči väčšine zamestnancov. Alebo stačí, že VSŽ podporujú vládnu stranu a odvádzajú dane?

  Nechcem ani teraz viniť adresáta – tentoraz pána Mečiara –, že neodpovedal zámerne, možno sa k nemu moja otázka vôbec nedostala. Ale zarazilo ma, keď jeho hovorkyňa oznámila: Dostali sme okolo 3 000 dotazov, na všetky sa nedá pre krátkosť času odpovedať. Akokoľvek by som prepočítaval jej tvrdenie, pravdy by som sa nedopátral, lebo tvrdiť, že z prítomných štyroch tisícok občanov im tri tisícky napísali otázky...  Nehoráznosť hovorkyne, respektíve organizátorov mi vyrazila dych! (Iba ak v dobrej vôli pripustím, že ľudia im otázky posielali poštou minimálne v týždennom predstihu...) No zamyslel som sa nad výberom otázok, ku ktorým sa pán premiér a niektorí ministri predsa len vyjadrovali. Namiesto otázok sa prečítali lichôtky alebo pozvánky, napríklad: Pán premiér, celé Košice vás vítajú, príďte medzi nás častejšie! alebo Všetci sme rozhodnutí dať vám vo voľbách svoj hlas! (Už len nad týmto keď sa obyčajný smrteľník zamyslí, musí uznať, že je to geniálny ťah, ako zmanipulovať masy. Žasnem, aký účinok dokáže vyvolať takéto vyhlásenie jedného človeka, ktorý automaticky hovorí ,,za všetkých“. Ak hovorí – ak ,,hovoriaci“ jestvuje v skutočnosti.  To už nepotrebuje ďalší komentár!)

 Žiaľ, zase iba ja som mal tú smolu, že som bol s niečím nespokojný... Pretože štyri tisícky ľudí na mítingu, jednom z mnohých podobných po celom Slovensku, svojimi ,,otázkami a pozdravmi“ potvrdili, že sa máme dobre – všetci, že to u nás klape – všetko a všade, takže nemáme problémy – žiadne a nikde.

   Načerpal som energiu

  Dva dni pred 19. januárom 1999 bola nedeľa. Snáď po 15 rokoch som šiel s rodinou na svätú omšu. Manželka ani netajila dojatie, lebo ma už dávnejšie nabádala, aby sme šli do kostola, ako chodia iné rodiny. Odmietal som to. Pretože udalosti na politickej scéne i v našej firme ma iba utvrdzovali v názore, že čím viac niekto dáva najavo svoju zbožnosť, tým viac je samá faloš a pretvárka.  

V kostole všetky moje myšlienkové pochody neustále smerovali k utorku. K dňu, ktorý nemusel, ale mohol byť mojim posledným. Neviem si to dodnes vysvetliť, ale akoby som tam, v kostole čerpal pokoj, čosi, čo mi našepkávalo: Drž sa svojho rozhodnutia. To neznáme ma povzbudzovalo: Choď, bude nádherné slnečné počasie, ak by si v tom čase zašiel do lesa, kde kvitnú snežienky, tak ich tam nájdeš. Už som si v duchu hovoril, že mám halucinácie a príliš bujnú fantáziu...

   Na Hlavnej s transparentom

  Ráno 19. januára, len čo manželka odišla učiť, zobral som transparent a ponáhľal som sa, aby som pána šéfredaktora K. nesklamal (snažím sa byť vždy dochvíľny).

Auto som zaparkoval na Alžbetinej ulici. Mal som ešte 20 minút času, tak som na  chvíľu vošiel do Dómu svätej Alžbety.  Pomodlil som sa pri soche Panny Márie, v  duchu som ju prosil, aby stála pri mne. Zároveň som myslel na našu nebohú mamu Alžbetu, aby aj jej duch stál pri celom mojom rozhodnutí a konaní.

O pol deviatej som si pri pódiu pred Immaculatou (Nepoškvrnenou) na Hlavnej ulici začal priväzovať na telo transparent s nápismi:

– a. s. VSŽ. JA ZA SVOJE POCTIVO ZAROBENÉ PENIAZE NEMÁM ŽIADNY MAJETOK. MÁM IBA „HOLÝ ZADOK“. (Tento nápis som mal na hrudi. Na chrbte som mal napísané:)

– a. s. VSŽ? JA KLAPKY NA OČIACH NEMÁM.

Chvíľu na to, ako som už mal na sebe transparent, pristavili sa pri mne traja mestskí policajti. Hneď ma jeden z nich vyzval, aby som predložil občiansky preukaz. Nech sa páči, hovorím, a bez problémov som ukázal doklad totožnosti. Hneď na to spustili, že takéto niečo nemôžem robiť. Začínalo sa napĺňať to, čoho som sa obával... Nuž som zvolil ,,opozičnú taktiku“. Opýtal som sa, či sa nazdávajú, že sa správam ako vandal: niečo rozbíjam, lámem, robím neporiadok... Policajti ostali trochu zaskočení, ale v tej chvíli k nám prichádzala z  redakcie Korzára pani redaktorka Klaudia J. a pani fotografka Judita Č. Toto asi zabralo, lebo policajti mi vrátili občiansky preukaz a vzdialili sa o niekoľko metrov ďalej, aby z chodníka sledovali, ako sa situácia vyvinie. Ja som po krátkom rozhovore so zástupkyňami Korzára vystúpil na pódium. (Na prekvapenie i pre mňa bolo od rána skutočne nádherné slnečné počasie a pomerne teplo.)

   Prišli prví zvedavci

  V priebehu 5 – 10 minút sa pár metrov pred pódiom pristavila asi desiatka prvých zvedavcov. V rozrušení, že policajti ešte stoja na chodníku, som povedal hlasno, aby ma všetci počuli:

– Ľudia, dnes bude celý deň krásny a slnečný... Som tu preto, že sa už nemôžem nečinne pozerať na to, čo sa deje v našej vlasti a hlavne v akciovej spoločnosti  VSŽ.

Niektorí mi zatlieskali. Dodali mi tak istotu, že toto nerobím nadarmo. Pomalými krokmi som sa začal prechádzať po okraji kruhovitého pódia, aby okoloidúci videli a mohli si prečítať môj celý protestný text. Postupom času sa mi prihovárali okoloidúci. Poväčšine to boli vyjadrenia pochopenia a súhlasu: Vraj konečne niekto nabral odvahu a ,,dal tým nenažrancom“ najavo, že to už tak ďalej nejde! Za tie štyri hodiny, čo som tam na pódiu „pózoval“, prešli popri mne aj desiatky známych tvári z našej fabriky. (V tom čase som vo VSŽ mal odrobených vyše 27 rokov, takže veľa zamestnancov som poznal z videnia, ale mnohých aj osobne.) Tí, ktorí boli z robotníckych profesii, ma povzbudzovali slovami ,,držíme ti palce a nedaj sa odradiť!“. Ale to bolo zároveň všetko. Lebo keď som ich vyzval, aby sa ku mne pripojili, všetci „stiahli chvost“  zo strachu, že ich prepustia zo zamestnania. Na to som im so smútkom v duši z ich správania už iba povedal:

– Myslíte, že ja sa nebojím vyhodenia z práce? Lenže keď budeme všetci mlčať... nič sa nezmení! Laco