Do duše mi padáš

ako hmla

(a hmla keď padá, vsiaka)

Je mi zvláštne,

hrozne,

smutno,....

Počujem Tvoj hlas,

hovoríš mi: „Bože, prečo si zas taká! „

Pod kožu mi vliezaš

ako mráz

(a mráz keď vlieza, štípe)

Ruky a nohy čistý ľad,

čo ak zostane z nich kýpeť?

Čím viac ma chceš,

tým väčšia zimnica mnou lomcuje.

S Tebou a sama...

A ticho kričí,

Božeeee smutno tu je.

Som podchladená,

nevládzem už dýchať,

nieto povedať,

že láska sa nedá chcieť...

Padám na dno, padám na kolená.

Už tu asi nie som,

snáď sa mi to len zdá,

možno som mŕtva,

mŕtva a strašne unavená?!

Vnútro skučí ako zviera.

A Ty len to svoje, že bezo mňa nevieš žiť...

Kto povedal takú hlúposť,

že na lásku sa nezomiera?

A čo ak aj láskou sa dá

ako jedom otráviť?