S buchotom nechávam prsty dopadať na klávesnicu, na obrazovku ticho vybiehajú psímenká jedno po druhom. Zas. Píšem o písaní. Úbohé. Mal by som dokončiť Kliniku, poviem si. No potom zas nie. Asi nechám celú Kliniku vybuchnúť. Ale predtým ešte riadny grupensex. Aby sa to čítalo. Žiaľ. A prečo? A prečo nie? Len tak. Mimochodom. Medzi rečou. Medzi riadkami. Oči vraj zrkadlia dušu, povedal nejaký romantik. A asi na tom niečo bude. Možno. Mám unavené oči. A červenú dušu. Spálila sa na slnku. Stratil som kontrolu. Nad slnkom. A nad tým, čo píšem. Len píšem. A som. Aha, veď ja som! A čo! spýtal sa statný vrátnik, ktorý nevyzeral, že by sa chcel dohadovať o vstupnom. A vraj v pive sa problémy neutopia. To je len taká utópia. V pive sa utopia len muchy. A niekedy včely. Keď nemajú plavecký kurz. A oni nemajú. Poznámka: založiť plavecký kurz pre včely. Ja som za plavecký dostal delfínika. Klamstvo. Nedostal. Ja som na plaveckom dostal zápal. A potom od doktora som dostal ospravedlnenku. Prečo sa doktori musia ospravedlňovať učiteľom a šéfom? Smiešne. Poznámka: Napísať ospravedlnenku doktorovi. Dá sa dostať ospravedlnenka na život? Asi nie, život je neospravedlniteľný. Musím ísť preč. A aj idem. Učiť plávať včely a písať doktorom ospravedlnenky. Smiešne.