„Čo máš v pláne?“ opýtala sa Amélia Johna. Slnko pomaly vychádzalo a vzduch sa pomaly ohrieval jeho teplom. U Amélii strávili štyri týždne kým sa John úplne zotavil. Ani nie pred siedmimi dňami okolo prešla jednotka Mariotov. John vedel, že majú ich stopu. John odtrhol pohľad z rieky a povedal: „Pošleme správu kráľovi, kde je jeho dcéra. Myslím, že sem pošle svoje oddiely ak ju má naozaj rád. Márius ju bude sprevádzať a ja sa vydám na planiny Multus.“ Pozrel znovu na hladinu rieky a dodal: „Ich prítomnosť ma ničí. Ja som bol vždy sám, a je to tak lepšie.“ „To si myslíš, že som hlúpa? Chceš odlákať Mariotov od dediny v ktorej ste bývali a naviesť ich na nesprávny smer. Možno ak to prežiješ sa ti podarí dostať na planiny Maltusu!“ John nič nepovedal podišiel k dverám a zmizol v dome. „Ach ako moc sa mýliš Johny, no prídeš na to!! Teda aspoň dúfam.“ Dodala Amélia a tiež vošla dnu. „Dobré ráno.“ Povedal Márius natiahol sa a zívol. Podišiel k stolu a usadil sa na stoličku. „Čo je nové?“ spýtal sa a pozrel na Castiu. Tá mala sklonenú hlavu nad šálkou čaju a len letmo dodala: „John odchádza.“ Márius sa vystrašene pozrel na svojho brata ktorý si zapínal košeľu. „Čože?“ skríkol a priskočil k bratovi. „Si normálny veď...“ nedopovedal John ho zastavil zdvihnutím ruky. „Ticho“, povedal, „príde po vás kráľ, pred pár dňami sme dostali jeho odpoveď na náš list.“ „Aký list?“ nechápavo sa opýtal Márius. Castia si jeho otázku ani nevšimla zodvihla oči a vyčítavo apelovala na Johnyho: „Ty si mu písal o mne, bez môjho vedomia. A teraz odídeš preč niekde do pustiny lebo ti to vraj niekto kázal?“ John si dal svoj plášť a vzal si meč : „Je to moje rozhodnutie. Ty budeš doma Márius sa o to postará svoj sľub som dodržal a teraz idem svojou cestou.“ „Nedodržal!“ skríkla Castia „Nie som ešte u otca takže si ho nedodržal zbabelo odchádzaš! Prečo?“ John si ju však nevšímal podišiel k dverám a len letno dodal „Šťastnú cestu.“ A vyšiel von.