Naozaj si nemyslí nič, lebo to nevie alebo len vyhlási, že nevie, čo si má myslieť, pretože je nerozhodný alebo je pod vplyvom okolností nútený k tomu, aby sa svojho vyhlásenia zdržal, či sa sám rozhodne, že sa ho radšej zdrží?  A ak si aj niečo naozaj myslí, myslí na niečo alebo je to skutočne iný stav našej mysle, kedy sa akosi nútene oslobodzujeme od myslenia?

 Možno sa sama myseľ rozhodne vypnúť a my akokoľvek by sme chceli na niečo prísť, tak nám to jednoducho nedovolí a bude pekne spočívať vo svojom pohodlnom a pre nás mierne zmätočnom stand by režime. Bude sa na nás pozerať z tej druhej strany presklenej steny; ...len my stále budeme civieť do toho zrkadla na našej strane a vidieť ako sa trápime. A to všetko s vedomím že ona tam na druhej strane je, len ju práve nemôžeme vidieť, cítiť a ani nijakým spôsobom chytiť.

Súvisí to azda so vznikom myšlienok a s rozpamätávaním sa na ne? Existenciu týchto nemôžeme poprieť.. Pretože samo vyjadrenie: „neviem čo si mám myslieť“ o človeku prezrádza, že si uvedomuje vlastné myslenie a myšlienky a že predsa nejaké myšlienky má. Pôjde potom naozaj o nejaký vedomý stav toho, kedy sa zbavujeme pozitívnych myšlienok a máme iba také, na ktoré sa nevieme rozpamätať? Alebo len o akýsi krycí manéver, kedy sa človek snaží zbaviť zodpovednosti za svoje vyjadrenia tým, že vzbudzuje dojem, že žiadne myšlienky nemá?  Schovávame svoju nahú myseľ za nás alebo sa schovávame nahí za ňu?