Kúsky obhorenej fotografie ostali mĺkvo ležať na stole. Bez mihnutia oka zmazala svoje spomienky. Bola presvedčená, že ich odstránila dôkladne. Túžila, aby navždy odišli z jej mysle. Dlho sa hlboké, čokoládové oči dívali na dielo skazy. V duši postupne zavládol pokoj a poriadok. Konečne sa cítila slobodne. V tvári sa jej mihol okamih šťastia...

Jej pohľad zavadil o osamelo stojaci strom na náprotivnej strane sídliska. Stelesňoval samotu, no zároveň v nej evokoval obrovskú moc sily. Pociťovala k nemu akúsi spriaznenosť. Od ostatných stromov sa naoko ničím neodlišoval, len jeho zelenosýty šat svedčil o jeho výnimočnosti. V bohatej korune sídlilo množstvo vtáčích rodiniek. Bol sám, a predsa užitočný. Cez leto strom poskytoval osviežujúci tieň, v daždi ochránil hrajúce sa deti pred nezbednými kvapkami. Stál sa súčasťou sídliska. Pomaly začínala jeseň. Zo dňa na deň celá príroda menila svoj výzor. Vyšantila sa vo farebnosti odtieňov takmer ako modelky na mólach. Od zelenej postupne prechádzala až k farbe nevýraznej – zemitej.

Žena znova postávala na balkóne. Hľadala svoj milovaný strom. Márne však blúdil jej zrak po okolí. Zrazu ho nebolo. Strom zmizol. Zbadala len jeho pozostatok. Kôpku tmavosivého popola zrejme rozmetal večerný vietor. Zrána už len slabý vetrík  dokonával dielo a unášal jeho posledné malé čiastočky. Srdca ženy sa zmocnil nedefinovateľný smútok...