Sophie mala celú cestu hlavu plnú myšlienok. Ani nezbadala ako rýchlo prišla domov. Odložila veci a premýšľala, čo ďalej. Bol piatok a v piatky nikdy nevedela čo robiť. Vybrala sa do knižnice. Jej druhý domov. Tak ju nazývala. „Ááá, Sophie. Dobrý deň.“ Pozdravil ju s úsmevom vrátnik. Sophie tu bola veľmi dobre známa. Všetci ju poznali. Bola známa najmä tým, že už prečítala skoro celú knižnicu. Zašila sa do svojho obľúbeného kútika. Nikto tam nikdy nechodil, takže tam mala od všetkých pokoj. Nabrala si kníh, že ju až nebolo vidieť, sadla si a ponorila sa do čítania. Hltala jednu knihu za druhou. Pomaly sa stmievalo. No nevenovala tomu pozornosť. Pracovníčky knižnice ju už tak dobre poznali, že jej prišli zapnúť svetlo. Vedeli aká je začítaná, že jej nevadí čítať aj po tme. „Ďakujem.“ Zakričala. Len sa usmiala a šli sa venovať svojej práci.

Zrazu jej zazvonil telefón. „Prosím?“ povedala neprítomným hlasom a neodtrhla zrak od knihy. „Ahoj zlatko. Čo robkáš?“ „Áno, vďaka. Mám sa fajn.“ „Soph? Vnímaš?“ „Čo? Hej, jasne. A kto volá?“ „Chris.“ „Jéj, ahoj. Prepáč ja som moc nevnímala.“ „To som zbadal. Si po opici alebo čo?“ dodal pobavene. „Nie, jéjda nie. Som v knižnici.“ „Aha, a dokedy tam budeš?“ „No, kým ma nevyhodia čo bude..“ pozrela na hodinky, „... asi za desať minút.“ „Čo keby sme si niekam vyrazili?“ „Prídeš pre mňa?“ „Jasne. Tak o takých päť minút som tam. Ľúbim ťa.“ A zložil.

S nie moc veľkou radosťou poupratovala knihy. Vyšla zo svojho kútika a keďže bola zavalená knihami, nevšimla si prichádzajúce dievča. Aj ona bola zahĺbená do čítania a zrazili sa. Na Sophie sa zrútila celá horda kníh. „Prepáč. Mrzí ma to. Nevidela som ťa.“ „Ani ja teba. Prepáč.“ Dodala Sophie bolestivo. „Ja som Amy. Teší ma.“ Predstavila sa a pomohla jej vyhrabať sa spod kopy kníh. „Aj mňa teší. Ja som Sophie.“ pozbierali knihy a odniesli ich na miesta. „Ty Amy, nechodíš k nám na školu?“ „Nie, ja nie.“ Dodala so smiechom v hlase. „Ale moja sestra Andie áno. My sme dvojičky. Tak asi preto som ti známa.“ „Jasné Andie. A prečo vlastne nechodíte do tej istej školy?“ „Ja som na umeleckej škole. A keďže Andie moc na takéto veci nie je. Tak šla inde.“ Sophie zrazu zavibroval mobil. Rýchlo ho vytiahla a pozrela na displej. ´Chris.´ „Amy prepáč, ale už musím ísť.“ Dodala a odpratala posledné knihy. „Jasné. Tak zatiaľ. Rada som ťa spoznala.“ „Aj ja teba. A pozdrav Andie.“ Usmiala sa a odišla.

Chris už nervózne stál pred autom a dupkal si. „Sophie kde si toľko?“ „Prepáč ale zdržala ma kamarátka.“ „Tak fajn. Nastúp a ideme.“ „A kam?“ „To uvidíš, je to prekvapko.“ Dodal s prešibaným úsmevom. Šli asi pol hodinu a keď dorazili na miesto, Sophie neverila vlastným očiam. Nikdy vo svojom živote niečo také nevidela.