Keď sa tak Kratochvíl snaží pozbierať zo zeme, zotaví sa vysmiata grimasa do zvrašteného čela, ktoré dá vyniknúť šialenej žiare v čiernych očiach. Vytiahne peňaženku z roztrhaných teplákov a vytiahne za hrsť hnedých bankoviek. „Na! Ty KOKOT! Vďaka ti nestačí, čo! Si jak všetci! Peniaze, peniaze, peniaze, na!“ hovorí a spasticky ich vyhadzuju smerom k nemu. „Aj ta sviňa bola taká. PANI Záááááhlubskááááá!“ rozrehoce sa na plné kolo tým istým šialeným smiechom, ktorý kuriér už veľmi dobre poznal z ich prvého stretnutia, keď ho videl v obrusovej tóge. „Lebo jej nestačí tak primitívna vec ako...ako...ako...láska,“ pri tom slove sa až zahanbí a zakašle. „Jebal to pes, vypadni odo mňa!“ zvrieskne na kuriéra, ktorý sa mu snaží pomôcť postaviť sa na nohy. „Daj mi len číslo izby, ty nevďačník.“ Povie to a v jeho hlase cítiť nekonečnú sebaľútosť.

„Trinásť. Tam vzadu vpravo,“ povie a ukáže prstom. Až teraz vidí, kto je ten silný a dôležitý človek. A hanbí sa.

„Je mi z teba zle!“ zakričí Kratochvíl, keď sa opäť zviecha z dlážky pár metrov od rozmýšľajúceho kuriéra. A asi mu skutočne zle bolo, lebo na rozlúčku ešte nechá za sebou výstavnú tyčku.

Spoza dverí si toho veľa nepamätá. Nejakú rozmazanú tvár a svetlo. Ako v trápnej poobedňajšej diskusnej relácii. Svetlo na konci tunela. Blbosť. Prvé čo ho napadne ráno, keď sa zobudí vo svojej izbe v hoteli Arytmia. Na stolíku leží jeho peňaženka, nádobka plná akejsi tekutiny, či gélu, ktoré mu bielou farbou pripomenie škvrnu na jeho teplákoch. Cíti sa, cíti sa... tak nijak. Necíti nič. Zoberie lístok a číta:

„Masť natierať trikrát denne v oblasti hrudného koša. Nedoporučuje sa kontakt s osobou, ktorá zranenie spôsobila. Kontrola o desať dní.“