Chcel by som vedieť písať básne. Pozerať z okna paneláku na vysokom poschodí a tvoriť poéziu. Sledovať opustené detské ihrisko medzi obývanými kockatými skladačkami a opisovať jeho trápenia a dávne radosti. Načúvať detskému smiechu a zvuku letných kosačiek premávajúcich sa po malých trávnikoch oddeľujúcich betón a občas nás budiacich do ranného slnka.

 

X

Chcel by som vedieť písať básne

vyjadrovať sa ako klasik krásne

ukázať v najkraších farbách tento svet

o tom tajne snívam mnoho liet

 

byť váženým umelcom

to by som mal rád

byť stálym zákazníkom

nálezov a strát

X

 

 

     Chcel by som sedieť v izbe obklopenej masívnym nábytkom s hrubými záclonami na oknách, ktoré slnko farbí do oranžova. Nasávať vôňu starých kníh, zapratávajúcich celý priestor, za stolom s opotrebovaným písacím strojom. Strojom, ktorého valcom už prešli tisícky nevydarených, zahodených, ale aj dobrých a vydaných textov. Strojom, ktorého klávesy (sú to vôbec klávesy? Niesú to talčidlá? Alebo sa to nazýva inak?) sa veľmi ťažko stláčajú a ktorému chýba písmeno R.

 

X

te*az si budem musieť u*obiť iné niečo

 

zostala mi iba *yža a suchý chleba

tak mi t*eba.......................................tak mi t*eba

X

 

Chcel by som vedieť písať poéziu o prírode.

O motýloch, vtákoch a čistej vode.

V hlave by som mal iba stromy a oblohu a vedel by som, aké má mravec hlboké oči a blcha krásne nohy. Opísal by som ťarbavú chôdzu medveďa a šikovné skoky ryšavej veveričky.

A všade v mojich básňach by rástli malé špičky.

Opísal by som aj ďaľšie huby, ktoré rastú v najkrajšej prírode, aká môže vo vesmíre existovať.

 

X

Chcel by som lietať nad lúkami a lesmi

a mať rozhľad veľký a presný

hladiť stromy majestátne

a prekračovať hranice štátne

 

sadol by som si na malý pník

nevyrušoval by ma pritom nik

zbieral by som malé huby

toľko som si na ne brúsil zuby

X

 

     Chcel by som skladať verše. Byť uznávaným básnikom, ktorý vie všetko dokonale opísať. Rozumie svojmu remeslu, vie čo je dobré, vie čo je gýč a z miery ho nevyvedie naprosto nič. Napísať raz báseň, ktorá otrasie svetom. Písal by som iba o dobre a o svetle. Zlo a temno by pre mňa do poézie nepatrilo. Publikoval by som všade a komentoval by som vydarené, aj horšie básnické počiny. Napísal by som napríklad:

‘Toto je výborná báseň, je to krásne, hlboké, vieš o čom píšeš, chytilo ma to za srdce máš naozaj talent.‘ Alebo by som napísal:

‚To je nejaké nevydarené Haiku, alebo čo, nemá to hlavu ani pätu, toto okolo poézie ani neletelo.‘

Ale nemôžem to napísať, lebo tomu vôbec nerozumiem. A čo je to Haiku? Videl som to už niekoľko krát, ale ani prinajmenšom netuším.

 

X

Haiku, to je taká zdechlá ryba

čo má málo kostí iba

plávala mi včera nad hlavou

mestskou hromadnou dopravou

 

keď som ju celú pokrájal

až do stredu z okraja

vyletela mi z rúk vydlička

zapichla sa mi do trička

X

 

     Chcel by som vedieť básniť o láske. O divokom tlkote srdca, o červenajúcich sa líčkach, o bozkoch sladkých, ako jahody, o dotykoch nežnejších, ako letný vánok. Nie o nešťastnej láske, o tej písať netreba, tá je všade okolo nás a najradšej by sme ju nevideli. Skladal by som verše o láske, ktorá hory prenáša. Alebo iba o takej úplne obyčajnej.

A venoval by som ich mojej láske.

 

X

Skala by chcela mať tvoje krivky

slnko by sa chcelo schovať k tebe do prikrývky

slávik chcel by mať tvoj nežný hlas

hustý les by sa chcel nadýchať tvojich krás

 

tráva zmáčaná rannou rosou

chce sa ohýbať pod tvojou chôdzou bosou

mne stačí iba kúsok tvojho srdca

pri jeho tlkote prestávajú vlci vrčať

X

 

     Chcel by som vedieť písať básne pre dievčatá. Napísal som pre tie krásne stvorenia už veľa rýmov, no žiadnu poéziu. Rád by som pre ne zložil niečo výnimočné. V láske sa ale snažím byť úprimný.

 

A nie vždy sa úprimnosť rýmuje.