To je fakt sranda, ako strašne radi moralizujeme. Ktovie, kde je pes zakopaný. Možno je to tradícia. Často sa sťažujeme, že nemáme tradície. No tak túto máme. Pravdaže, nemám nič proti morálke. Som za to, aby sme nekradli, ctili svojich rodičov, nesiahali na cudzí majetok. Takto všeobecne som za. Dokonca aj prikázanie Nezosmilníš, takto všeobecne, uznávam. Sú však prípady, keď sa tomu človek akosi nevyhne, keď podľahne, keď nemá dosť síl, keď ho to premôže... skrátka, keď nastane celkom konkrétna situácia, v ktorej všeobecné zásady porušujeme. Niekedy s výčitkami svedomia, niekedy bez nich, ide o to, o čo ide. Napokon, vieme, že všetko sa dá odpustiť a skoro všetko ospravedlniť. Ba sú aj takí, čo tak radi odpúšťajú, že by boli nešťastní, keby nebolo hriešnikov. Preboha, zhrešte, volali by, potrebujeme odpúšťať, len tak, pre dobrý pocit. Aj odpúšťanie sa môže stať drogou. Ale aspoň máme istotu, že neostaneme bez príležitosti. Príležitostí na odpúšťanie bude vždy dosť, kým my hriešnici budeme kradnúť, smilniť a kašľať na rodičov. Jednoducho, kým si budeme plniť svoje povinnosti. Áno, byť hriešnikom je poslanie. Bez nás by to mali ťažké tí, čo chcú odpúšťať. Iné je to s tými, čo nechcú odpúšťať, ale karhať. A tu sme už pri tradícii.
        Keď som bol celkom malý chlapec, chodieval som v Pliešovciach každú nedeľu do kostola. V luteránskom kostole to vtedy bývalo tak, že ženy sedeli vpravo, muži vľavo. Keď sa spievalo, muži to zverili ženám a pofajčievali pred kostolom. Vošli dnu, až keď sa začala kázeň. Prišli si vypočuť, ako im to pán farár zase nakladie. A nakládol im poriadne. Hrešil ich, burácal, vyzýval na polepšenie, varovne dvíhal prst a niekedy aj zaťatú päsť. Po pobožnosti išli ženičky domov a chlapi sa zastavili v krčme, kde to všetko prebrali. Myslím, že pán farár si plnil svoju povinnosť, išla z neho prijateľná hrôza (lebo aj to je umenie, odhadnúť mieru strašenia), bol nepochybne mravnou autoritou. Ale nepamätám si, že by sa mu bol niekto usiloval konkurovať a suplovať jeho funkcie a povinnosti. Každý vedel, že kázať je džob pána farára.
        Keď som povyrástol a odišiel do mesta, prestal som chodiť do kostola, ale zato kazateľov som našiel na každom rohu. Otvoril som noviny, kázeň hneď na prvej strane. Zapol som rádio - kázeň. Len namiesto farára nejaká osobnosť. Odvtedy keď počujem slovo osobnosť, až ma strasie. Tých nárekov nad tým, ako žijeme. Tých vízií, ako by sme mali žiť, keby sme poslúchli kazateľa. To trvá dodnes. A najradšej kážu takí, čo sa sami vlastnými príkazmi neriadia. A keď im poviete "veď vy robíte to isté, čo vyčítate mne", majú na to geniálnu odpoveď - "to je iné". Náš múdry ľud (kam sa len podel, vraví Tomáš Janovic) má na takúto situáciu celkom presné porekadlo. Vodu káže, víno pije. Inak, medzi nami, väčšinou ide o táraniny. Kedysi sa kázalo proti diablovi. Dnes, povedzme, proti reklame alebo komerčnej televízii. Označovať reklamu a komerčnú televíziu za zdroj všetkého zla je vlastne bulvarizácia diabla. Myslím, že diabol začína byť nervózny, že si ho dostatočne nevážime.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
-------------------------------------------------------------------