Narodil som sa. A presne od toho okamihu som odsúdený na smrť. Len čakám. Ako vy všetci, ako my všetci. Čakáme a snažíme sa spríjemniť si to čakanie. Ako u doktora alebo u kaderníčky. Vezmeš si časopis, zahráš si na mobile piškvorky alebo si pustíš hudbu z malej škatuľky priamo do ucha.

Aj život sa snažíme spríjemniť si. Sme v čakárni, kde sa obklopíme ľuďmi, ktorých máme radi, robíme pritom veci, ktoré nás robia chvíľkovo šťastnými. Koníčky. Niekto si každé ráno ide zabehať, aj keď ho nikto nenaháňa, iný zas už o siedmej ráno stepuje pred staničným bufetom. Niekto sa rád oddáva zvrátenému sexu a niekto zas varí polievku pre charitu. No a niekto to robí oboje.

Čakanie. Ako veľmi ho mám rád. Nie také nezmyselné čakanie na ešte nezmyselnejší doklad niekde na polícii, ale také čakanie ako na obľúbený seriál, čakanie na vlak, v ktorom sa vezie niekto blízky, čakanie na prvý sneh. Čakanie na život. Zatiaľ čakám. Čakám na čakanie. Aká hlúposť. Koľká to filozofická hĺbka. Ako keby šlo o život.

Tak si čakám. Pokojne, času je dosť. Bolia ma zo sedenia nohy. Rozmýšľam, ako krásne sa dá zabíjať čas. Pekne zaradom po jednej milisekunde. Ale zabíjam v podstate seba. Každú chvíľku, ktorú zabijem, zabijem sebe. Hlupák. No a tak sa pozvoľna dostávam na začiatok úvahy. Od okamihu, keď som sa narodil, som odsúdený na smrť. No potom dostanem aj jednu ružovú myšlienku. Do smrti som predsa nesmrteľný.