„Ty si normálne eštébák“ povedala mi žena. Bol som ticho. Ja som totiž o tom nič nevedel. Ja mám dokonca lustračné osvedčenie. Asi by som mal povedať, čo to je také osvedčenie. To je oficiálny doklad o tom, že nie som eštébák. Že ma nikto neevidoval. Taký papier som kedysi dávno potreboval v starej práci. Potom som už taký papier nikdy nikde nepotreboval, lebo u nás je každému aj tak jedno, či je eštébák alebo nie je. Tak ja nie som, ale mojej žene je to jedno. Ja mám síce oficiálny papier, ale je mi na prd. Ja som eštébák. Tak mi to povedala žena.

„Čo?“ povedal som na to obvinenie žene, lebo som si nebol istý. „Prečo?“ opýtal som sa ženy aby som si bol istý. „No len sa netvár, ty si normálne eštébák, ty si tam všetko napísal“. Vtedy som už vedel, že mi papier nepomôže. Niečo som niekde napísal a keďže ja teraz píšem len sem, tak som uvažoval, že čo. Že čo som sem napísal také, aby moja žena spochybnila moje lustračné osvedčenie.

„To si tam kedy napísal?“ vypočúvala ma žena cez telefón. Mohol by som napísať, že ma vyťažovala, lebo vtedy sa to tak volalo. Že vyťažovanie. Nevolalo sa to výsluch. Volalo sa to vyťažovanie. Tak ma žena vyťažovala. „Ja som si to vôbec nevšimla“ naznačila mi, že si moje udavačské správy tu na blogu pozorne nečíta.

„Ale čo?“ stále som zatĺkal. „No len sa nerob, volala mi Iva a všetko vedela, všetko o tých sms-kách“ povedala mi žena a ja som vedel, že nemá zmysel zatĺkať. O tých podozrivých sms-kách čo dostávala moja žena som tu naozaj písal. Ona dostáva čudné sms-ky. To som priznal. Nebolo čo zatĺkať. Bolo to napísané tak ako je. Nebolo to vymyslené alebo niečo také. Normálne som to priznal. Chcel to vedieť. Nemyslím na vyšetrovateľa. Národ to chcel vedieť. Tak čo.

„Ale čo, však je to pravda“ povedal som žene a bránil som si svoju hrdosť. „Ty si normálne eštébák“ povedala žena: „ty normálne musíš všetko zapisovať“. „A?“ povedal som najstručnejšiu otázku svojho života. „A nič“ povedala žena „len som ti potrebovala povedať, že si eštébák“.

Tak to je všetko. Som eštébák. Som taký eštébák, čo prezradí aj to, že je eštébák. Aj eštébák má právo na život. A to lustračné osvedčenie pošlem späť do Prahy. Akože už to neplatí. Akože ja som nebol eštébák keď boli eštébáci ale teraz, keď už nie sú, tak teraz už som. A aj to podpíšem. Krycie meno: Popismenku.