Už dávno som si nenašla čas len tak si sadnúť vo svojej izbe a písať to čo mi letí hlavou. Vlastne už dávno som nemala chuť ani čas započúvať sa do vlastného srdca. Ovládol ma strach? Alebo som sa bála, že ho ešte stále nájdem vo svojom srdci?

Som ale hlúpa. Veď  láska sa nezabúda, ona sa len potichu odloží do najtajnejšieho šuplíka, ale stále tam je.Keď som išla preč z domu moja mama mi darovala jeden kvietok. Najprv som to brala ako obtiaž lebo som nepoznala význam toho všetkého. Už od prvého večera sme sa však stali nerozlučná dvojka. Moj kvietok ma všade nasledoval a poznal každé moje výtazstvo aj môj pád. Za tie roky čo ho mám som ho spoznala aj ja. Stále keď mi bolo najhoršie môj kvietok začal viac rásť a jeho farba bola nádherne zelená.

Až po čase som si všimla na mojom kvietku niečo zvláštne. Kvitne len v tedy ak sa má stať niečo veľké. Ak sa má moj život úplne zmeniť. Je to zvláštne ale je to tak. Aj teraz kvitne. A ja sa potichu sama seba pýtam, či je možné môj život ešte viac zmeniť?

Asi áno. Neviem. Teraz keď som si konečne našla čas spraviť poriadok vo svojej hlave, sa neviem zbaviť pocitu že mi niečo chýba. Keď som mala lásku bola som plná lásky, keď som ju stratila bola som plná hnevu bolesti a smútku. ale teraz som prázdna. Nemám ani veľký žial ani velkú lásku proste mám len život. Je to asi smiešne, ale naozaj mi to chýba. Hnev ma aspoň dostával dopredu. Láska mi zase rozjasňovala deň. Ak mám povedať pravdu, netúžim po bolesti a smútku. To netúži niekto, ale chcem mať aspoň niečo. No škoda že neviem čo.

Sedieť v izbe plnej spomienok so šálkou teplej kávy a s počítačom na kolenách nie je až také zlé. Ale nie je to to po čom túžim. Ja ani neviem po čom túžim. Ale moj kvietok to už asi vie. Začal krásne kvitnúť a ja už len potichu čakám čo sa staňe. Možno sa zmením na nepoznanie a prestanem si klásť otázku za otázkou na ktorú aj tak neviem nájsť odpoveď.

Možno ...................