Prečo si prišla. Spýtal by sa ma. Prišla som ťa objať. Povedala by som. Nie nie, to je hlúpe. Hm, niekto nemá problém objať priateľov, len tak lebo si ich váži, no ja to musím plánovať. Objímam tých, ktorých objať nechcem a podávam ruky tým, ktorých chcem objať. Tak ho teda neobjímem, ale mu poviem, že ďakujem a že si ho vážim.

A plakala do vakúša, lebo bola taká šťastná. Plakala od šťastia prvýkrát. Zlato sa jej sypalo do náruče.

V Rige som bola veľmi unavená, a keď som si sadla v parku Esplanade, prepadli ma myšlienky o svojej budúcnosti. Z kaviarne bolo počuť swing. A bola hmla. Nevedela som čo bude potom. Želala som si aby mi to povedal vietor, pošepol krídlami čajok, dal mi znamenie v kvapkách čo na mňa dopadajú v prístave.

Na ceste domov som si pomyslela, že vlastne stále kráčame v kruhoch. Začíname a končíme cesty, a ich význam sa nám nechce vysvetľovať. Začíname znova a znova niečo nové. V kruhoch sa točia pocity, v kruhoch sa strieda ľahkosť a strach. Tvár sveta sa mení. Kedysi som chcela poznať tú správnu cestu, pýtala som sa vetra. Zdalo sa že mlčí, oblaky hnal na Slovensko z Poľska, z Estónska do Ruska, zo severu na juh a z juhu na východ. Bola som malá pod jeho kráľovstvom, a tak mi napadlo: pošli ďalej, čo máš.

A keď už mám pocit, že už nič nemám, a že nemám kam ísť, vždy príde niekto, kto sa postará. A vtedy si spomeniem na všetky veci, čo som dostala a plačem od radosti. Zlato sa mi sype do náruče. To čo ostáva v srdci, to nám nik nezoberie.

- - -

Aha, tento chalan si ma už asi nepamätá, stretli sme sa niekde v severnom Alsasku na nejakej technopárty. Cestuje z Austrálie cez Áziu. Má úžasné fotky. Sledujem ho na fejsbuku, jeho fotky mi vždy urobia radosť.