Som stratená v čiernej diere, pohltená temnotou. Uväznená v stratosfére, obklopená prázdnotou. To sa nemalo rýmovať. Nebol to zámer. Tak nejako to zo mňa vypadlo v tom správnom znení. Len som chcela napísať aspoň niečo. Tento blog sa stal akousi malou súčasťou rituálu ako sa zbaviť myšlienok, keď ich je priveľa. A dnes mi v hlave behalo toľko myšlienok, že som z nich nestíhala pólku ani sformulovať. A teraz, keď som sa konečne odhodlala sa vrátiť na túto stránku mi idú myšlienky pomaly. Vlečú sa. Asi už chcem spať. Pritom som chcela niečo povedať, len sa už neviem vyjadriť. Asi len to, že som zase raz zauzlená v mojich pocitoch...teda vlastne v mojej bezcitnosti, tak povediac. S potláčaním pocitov som mala problém už dlho, ale teraz to prerástlo do mieri, keď som tak trochu vyliečená a tak trochu nie. A prekvapivo mi chýba moje staré, extrémne realistický, depresívne vyznievajúce ja. Všetky tieto črty stále mám, ale akoby len v instantnej forme. Čo je otras, lebo to už nie som ja. Pritom by som sa mala snažiť zbaviť sa tejto mojej chyby, lebo mi to technicky vzato zničilo vzťah...no ja mám skôr pocit, že ma to zachránilo. A že je to tá najzaujímavejšia časť mňa. Tá, ktorá zo mňa robí tohto človeka. Tá, ktorá vo mne prebúdza lásku k písaniu. Tá, ktorá ma ničí, ale aj vytvára. Dalo by sa povedať, že ide o ďalší začarovaný kruh, typu, čo bolo prvé. Ale teraz som odbehla a riadne. To je jedno. Jednoducho len skončím sama a budem vypisovať verše na servítky. Po pravde...mi to príde krajšie ako skončiť s láskou a tou typickou, spoločnosťou vytvorenou paródiou na šťastný život. Manžel/ka, deti, pes/mačka, dve autá a veľký dom, blabla..v takejto variante sa totiž zabúda na antidepresíva. To fakt radšej skončiť s krabicou lacného vína a priznávajúc si, že mám problém. Byť realista.