Základom je rodinný fundament a ten musí vytekať z prameňa, ktorému sa jednoducho povie rodič. Ten, keď od útleho detstva vštepuje svojmu  potomkovi lásku a zároveň mu dáva viditeľne najavo, že túto lásku šíri aj vo svojom okolí – a nie iba medzi svojimi blízkymi - práve naopak - medzi všetkými slušnými ľuďmi, tak potom je to úplne jedno či ten potomok je rodu ženského, alebo mužského.

  A potom takýto muž nie je vôbec posera, keď vyroní slzu, lebo on súcití s ukrivdeným. A toto je u mňa muž s veľkým M, lebo chladný nafúkanec, ten nevyroní slzu ani, keď ublíži, či urazí – vlastného príbuzného a už tobôž ani nehovorím o jeho vlastnej manželke.

  Kto by sa chcel so mnou chytať za slovíčka, veľmi rád si s ním na túto tému podebatujem, lebo viem o čom hovorím. Vôbec nemám tendenciu vychvaľovať sa tým aký som tvrďas, že ma len tak hoci čo nerozhádže, ale keď skutočne vidím nešťastie – nešťastných ľudí, či človeka, dokáže to so mnou riadne zalomcovať. (Najsmutnejšie na tom je to, že v mnohých prípadoch za tieto smutné a zbytočné stavy nesú zodpovednosť práve tí, ktorí by sa ani nemali honosiť tým dominantným - a pre toto pohlavie veľmi pyšným slovíčkom - muž. (Hoci som tiež rodu mužského, ale taký človek o ktorom som sa hore zmienil, tak u mňa je obyčajný hajzel, nafúkaný chmuľo, ktorý by si zaslúžil vyroniť aspoň raz slzy, ale nie hocijaké – krokodílie – a bez ľútosti iných – tých, ktorí v svojej hrudi majú srdce a nie kameň). Serenča Ladislav