Blížíl sa koniec školského roka, bolo po veľkonočných prázdninách a snažili sme sa opraviť si známky ako sa len dá. V utorok v prime time, ako sme čas od 12 do 12:40 nazývali, prišla ona. Domina. To bolo jej meno. Žena, pri ktorej by aj farár zaváhal.... Zabiť ju.

Keď vošla do dverí, všetci zmrzli. Pôsobila dojmom ľadovej královnej, ale my sme ju už poznali. Tú formu iba hrala. Škoda len, že nám nikdy neukázala svoju pravú tvár. Mlčky, jemným kývnutím hlavy nás prinútila sadnúť si. A ona sa usadila za katedru a začala listovať v triednej knihe. Bola jedinou osobu, ktorá pravidelne nezapisovala  známky.  Nemusela. Pravdu povediac, niekedy som ju aj obdivoval. Vždy vedela z hlavy povedať každému žiakovi jeho percentuálny výkon z hodiny chémie. Ak som sa opýtal na známku, neveriacky, ba až zhrozene na mňa pozrela a spýtala sa: „Vy si nerátate percentá?“ Keď som jej odpovedal, že mi to ani vo sne nenapadlo, vybafla na mňa hodnotu zaokrúhlenú na dve desatinné čísla. 79,56%.  Doteraz som nezistil ako to robila.

Ako tak sedela za katedrou a hlavou sa jej výrili myšlienky rýchlosťou času polorozpadu dusíka, ja som si ju prezeral.  Bolo na nej niečo zvláštne. Niečo odpudivé a priťahujúce zároveň. Boli to jej hrb a jej pančušky. Z profilu vyzerala ako Quasimodova sestra. Každý, kto ju stretol na chodbe, pousmial sa. Hneď však ako sa ona na toho každého pozrela, vedel, že je s ním zle. Mala uhrančivý pohľad. Vedela ním vraždiť.  A okrem pohľadu mala aj svoje pančušky. Nimi bola povestná. Za každých okolností, či v lete, či v zime, nosila pančušky. Na tom by nič nebolo, ale ona ich nosila vyhrnuté nad nohavice. Po pár dňoch som si tak spravil kompletnú predstavu o jej šatníku spodnej bielizne. Raz si ich dokonca prepálila kyselinou, ale o tom až v inej kapitole.

Sedela a mlčky hladela na nás. Zas a znova začala jej hodina klasickým skúšaním. Dostala nápad, že bude skúšať v pätici pred tabulou. Štýl vieš nevieš päťka. Malo sa ísť abecedným radom. Vychádzalo mi to tak, že ja a Analyzér sme v poslednej päťke. Omyl. Boli sme v prvej. Potom v druhej, tretej a nakoniec sme sa prebojovali aj do tej poslednej.  Zázračným, pre mňa dodnes nepochopeným spôsobom vedela naše skúšanie vždy logicky odôvodniť. Tak sme končili školský rok mierne nad hranicou úspešnosti...

pokračovanie onedlho

Váš XXX2