Zase prešla nejaká doba.. V kine dávali Rafťákov. Vzhľadom na to, že filmy jednoducho milujem, tak bolo treba zohnať niekoho do partie. U nás v triede to je dosť ťažké, nie každému sa tam chce ísť, a navyše v dnešnej dobe si človek stiahne z netu pomaly aj film, ktorý sa začne natáčať až za rok.. Samozrejme, prišiel mi na rozum, a neuveríte mi, zase bola streda – to bude asi tým, že som mávala tú voľnú hodinu a veľmi sa mi nechcelo opakovať anglické texty..

 

   A ako to prebiehalo? Musím povedať, že dosť divne. Samozrejme bolo plné kino ľudí – čo sa z môjho pohľadu nestáva často, pretože som navyknutá na to keď je v kine maximálne 15 ľudí... (pokiaľ to zrovna nie je trhák typu Piráti Karibiku, tak si počkám, kým sa vybláznia davy...). Usadili sme sa. Prebehla kopa reklám na poistenie, kávu, coca-colu, autá a podobné nezmysly, potom pustili pár upútaviek a v tom ako blesk z jasného neba, konečne film.. Pred tým sme sa rozprávali a tak.. Začal film.. V kine bol ten jemný šum, veď to poznáte, skoro každý rád okomentuje tú či onú scénu. Prečo som použila slovo „skoro“ pred každý? Mmm.. Myslím, že viacerí ste si to domysleli. Každý okrem neho. Žeby ho film nezaujímal? Tak to si nemyslím, to by to dal nejako znať. Nie, že by som milovala, keď počas filmu po mne niekto niečo chce, ale tiež neznášam, keď musím sedieť ticho 2 hodiny v tme.. To nie. Som asi čudná, však? Ja viem, ale čo.. Už s tým toho veľa asi nenarobím.. No ale prežili sme to v zdraví: Ja aj On. Nezabudla som sa ho spýtať aj na ďalší film. Ako keby toho nebolo málo, mala som na mysli Skrotenú horu. Na začiatku som mu však na rovinu povedala tému filmu, aby nebol prekvapený, pretože na tento film nechcel ísť nikto.. (Teda čo sa chlapov týka a tato, s ktorým občas zájdeme do kina, ma s tým tiež poslal kade ľahšie..) Ale za skúšku človek nič nedá. Súhlasil. No ja odpadnem. Prvý človek, čo to berie normálne. Žeby dostal rozum? Jo, už to raz tak vyzerá.  Podrobnosti sme si dohodli neskôr...

 

   Na film sme sa dostali až tak po Veľkej noci (teda myslím, že to bolo v tom čase). Bolo to skutočne zaujímavé.. V kine nás bolo tuším 9 alebo 10 ľudí dokopy a to rátam aj uvádzačku... Také pekné „intímčo“ ako zvyknem hovorievať. Sedeli sme niekde hore a v strede, takže na plátno bol pekný výhľad. Na film som sa strašne tešila, už odkedy som ho zaregistrovala na Oscaroch (teraz si spravím malú reklamu: pokiaľ chcete vedieť niečo viac, tak kuknite si moju recenziu na film). Ináč bol super – myslím ten film. Len zase – sedieť 2 hoďky potichučky a sledovať film.. eee.. no čo už.. Viem, že ma to trošku naštvalo. Po filme sme sa ešte asi 15 minút rozprávali (čakala som totiž maminu aby ma hodila domov, vzhľadom na to, že v tom čase som ešte nemala vodičák). Pýtala som sa ho, čo povie na film, ale dostala som z neho tak pol slova. Tuším som mu aj povedala, že ma mrzí, že sa mu to nepáčilo, čož poprel.

 

 

   No. To je dosť ťažké. Ešte teraz v podstate riadne neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť. Ale zase netreba to chápať ako obviňovanie z niečoho – je to proste len suché skonštatovanie na záver. Viem, že som bola naštvatá. Prečo? To celkom neviem, možno preto, že podľa môjho názoru reagoval príliš odmerane? Možno... Jednoducho neviem to vyjadriť. Xi, ale pamätám sa ešte, že keď som prišla domov, tak som sa zavrela do izby a hneď som sa z toho aj pekne vyrozprávala môjmu kamarátovi. A tiež nevedel, čo to má všetko znamenať. A to je chlap, tak by tomu mal rozumieť aspoň on. Aj tak mi povedal jedno: „Ser naňho, nestojí ti za to!“. A myslím si, že mal pravdu, teda ešte ju aj má, ale to si ja odmietam pripustiť... I keď, kto vie...

 

   A čo bolo potom? Nič. Viem, že raz som bola v meste, ale to už bolo nejak na konci školy, tak som mu napísala ako sa má, čo nového.. Ale nebolo z toho nič.. Išiel niekde k moru.. No čo.. „Potom sa ozvy..“ xi, aj sa po 2 mesiacoch mi napísal SMS k narodkám.. To ma prekvapilo. A dosť. Vzhľadom na to, že si na to spomenuli dvaja ľudia – môj ex a On. Ale to nepočítam moju rodinu a ešte jedného človeka, ktorý to zas nevedel.. Opäť som mala super pocit. Ako to, že si to zapamätal? Veď toto som mu povedala len raz aj to ešte niekedy úplne na začiatku.. Prekvapil ma a milo. Skutočne. To som teda od neho absolútne nečakala.

 

 

   Myslím, že to bude tým, že mám pri tom pocit, že ma niekedy aj počúval. (v tomto som zase ja v nevýhode – pretože, čo si nenapíšem neviem, takže žiaľ, ja som dátum jeho narodenín nevedela, len som tušila niečo...)

 

   Nastala škola. Maturitný ročník. Popri tom ma ešte čakali skúšky v autoškole a z toho som bola dosť na nervy, vodičák som totiž chcela, pretože z môjho pohľadu je to nevyhnutnosť. Ale o tom potom... Aj som sa mu ozvala, či nemá náhodou na mňa čas... A zhodou okolností, mi napísal, že je rád, že som sa ozvala.. Ále, hovorím si, žeby konečne prišiel na to, čo chce? Alebo ako hovorilo moje podvedomie, asi sa začal nudiť. Kým sme sa teda stretli zase prešli nejaké 3 týždne, lebo raz do toho prišlo niečo mne, raz jemu... A tak, stále sme to rušili a prekladali (tento krát som to bola tuším z väčšej miery ja..)

 

   Nakoniec nám to predsa vyšlo.. bolo to nejako začiatkom októbra.. Ja som už mala vďakabohu po skúškach (xi, a zvládla som ich.. takže už som len čakala na doklad, že som „schopná“ viesť motorové vozidlo, o čom síce väčšina ľudí pochybuje včetne mojich rodičov, ale to je vedľajšie..). Bolo to fajn. Aspoň z môjho pohľadu, pekne sme sa porozprávali... Dokonca aj on porozprávala nejaké „veselé príhody z natáčania“. A zasa sme sa dostali do bodu, tak typického pre naše stretnutia, a to jest lúčenie.. Zase typická vete, šak sa potom ozvem, šak sa potom ozvy,... bla bla bla .. Z jednej aj z druhej strany.. Au revoir, zahlásila som a šli sme každý svojou cestou.

 

   Tak ma napadlo, na začiatku som zabudla spomenúť jednu vec.. Väčšinou, keď nám naše schôdzky nevychádzali, alebo tak, tak stále to bolo len, vieš, musím vybaviť toto, musím ísť tam, zasa idem tam a tam.. A poviem, že toto ma dosť rozčuľovalo.. Prečo? Nuž asi preto, že mi to znelo ako bláznivé výhovorky a ešte k tomu aj neoriginálne. A možno aj preto, že k tomuto spôsobu „zbavovania sa ľudí..“ ako som to nazvala, som sa aj ja pár krát uchýlila, keď som s niekým nechcela byť, ale nemala som odvahy mu to povedať na rovinu. Asi som sa bála reakcie dotyčného či dotyčnej. A vždy, keď niečo napadlo ma toto. Žeby som bola paranoidná? No, je to dosť možné, ale na druhej strane, je to asi len prehnaná predstavivosť. I keď možno to bola pravda, no každopádne, netúžim to zisťovať.

 

   Tak toľko na záver tejto časti.

 

TO BE CONTINUE