Práve mi Francúsky inštitút poslal kritiku k mojej poviedke "Medziriadky 24-och hodín". Názov tak ako aj obsah sa im zdal veľmi aproximatívny (ako sa to povie po slovensky... nejasný, nepresný, vágny???), čo spôsobila moja úroveň Francúzskeho jazyka. Poviem Vám, nie je to hračka, filozofické metafory písať vo Francúzštine, keď Frantíci majú problém rozumieť vecnému jazyku u cudzincov. Som si teda nastavila latku... Odporučili mi, buď písať ako rodený Francúz, alebo písať po Slovensky. Vraj si to môj text zaslúži. Teraz sa nejdem chváliť, iba si zrekapitulujem moju dôležitú udalosť tohto roka. Slovami kritikov Viberti, Lamy, Reynaud:

"Vaša ženská osobnosť zavalená utrpením a obklopená osobnosťami, ktoré trpia rovnako nám prišla veľmi dojímavá, pretože nevidí riešenie ani utrpenia ani smrti. Niektoré vety sa nás dotíkajú ešte hlbšie: "Je bezmocná voči životu, je nikým, len masa bez rozumu, bez vieri, bez nádeje." Rozprávačka viniká vysokou mierou empatie k hlavnému hrdinovi."

Takže predsa na mojom písaní našli niečo pozitívne. Super, nie? Straaašne ma to potešilo. A samozrejme posunulo ďalej. Je mi jasné, že vo Francúzštine už poviedky radšej písať nebudem, ale oči nechám otvorené, keby náhodou ... A to už bude v Slovenčine ... a a a nájdem si gramatického korektora....

Drahí Frankofily/i, ak chcete môj text, nechám ho v medzi nepublikovanými dielami na mojom blogu.

Ďakujem.