Rozhovory Hitchcock-Truffaut

Recenzia

Držím v rukách knižku o filme, v ktorej sa zasvätene zhovárajú dvaja velikáni kinematografie na pomerne rozsiahlej ploche papiera. V šestnástich kapitolách je obsiahnutý svet filmárskych obrov, ktorí určovali tvár filmovej tvorby v 20. storočí.

Knižku som dostala do daru pri jednej návšteve v Čechách, so slovami „Vám se snad hodí víc než mně, je v ní hodně poučných míst i pro literáty, nejen pro filmaře.“

Darca mal pravdu. Sú tam miesta, ktoré odhaľujú nielen tajomstvá filmovej alchýmie ale i tvorby príbehu, jeho výstavbu, ako narábať so stupňovaním napätia, ako vyvolávať emócie u divákov, ako obrazovo znázorniť myšlienku, pointu. Ako vravím, dá sa tam okrem zaujímavých perličiek z natáčania filmov aj čosi naučiť. Málokedy sa naskytá taká príležitosť. Truffaut sa navyše vie aj správne pýtať a hľadať utajené miesta vo vetách, za ktorými sú vnorené iné dôležité detaily, existenciu ktorých vie vytušiť a vytiahnuť ako rybu na háčiku z neznámych vôd. Sir Hitchcock  so svojím anglickým zmyslom pre suchú pointu a so skromnosťou génia, pre ktorého sú majstrovské finesy samozrejmosťou, sa snaží nachádzať odpovede bez veľkého sebaokiadzania a vychvaľovania. Veď prečo by aj: jeho diskutér je tiež majstrom kina. Je to predlhý rozhovor dvoch seberovných umelcov, ktorí vedia, že by ťažko jeden pred druhým skryli nejaké prešľapy v tvrdeniach.

Štýl a hĺbku vyslovovania myšlienok možno predstaviť čitateľovi spomenutím jednej epizódky zo štvrtej kapitoly: Hitchcock sa snaží vysvetliť Truffautovi ako pracoval s pointou pri tvorbe scenára pre film 39 stupňov. V predlohe mal vcelku fádnu scénku ako príde agent do farmárskeho domku a požiada o prichýlenie pred búrkou. Lakomý farmár mu odmietne dať najesť a štvanec sa ukladá do postele hladný. Farmárka odláka manžela pod zámienkou preč z chalupy lebo túži mať s cudzincom sex.  Po mužovom odchode s ním zatrasie a povie: rýchlo, rýchlo, teraz je pravá chvíľa. Cudzinec vstane ... a zje zvyšok jedla...  Tento kontrapunkt však v predlohe nebol. Doplnil ho Hitchcock použijúc ani nie vlastný nápad ale starý frk z prostredia búrskych farmárov.

Truffaut si v piatej kapitole v rozhovore o policajtoch v Hitchcockových filmoch neodpustil poznámku, že pravidlom pre jeho filmy je, že  prichádzajú na miesto činu vždy neskoro, nič nechápu a hrajú druhé husle. Bol to jeden z jeho prejavov osobných psychických komplexov. Hitchcock sa Truffautovi priznal, že si tak kompenzoval svoj strach z policajtov.

Podobne Truffaut pracuje s otázkami vždy, keď chce vytiahnuť z Hitchcocka nejakú intímnu zaujímavosť z jeho tvorivého procesu.

Na začiatku knihy v úvodnej kapitole spomína Truffaut ako bol s ďalším budúcim režisérom Claude Chabrolom v roku 1955 intervievovať Hitchcocka v jeho ateliéroch v Joinville pre časopis Cahiers du cinema. Vtedy sa im stala nehoda ako vystrihnutá z chaplinovky. Obaja šli do baru v ateliéroch, kde sa mali stretnúť s Hitchockom. Bolo to v zime a oni si nevšimli, že majú v ceste zamrznutý bazén.  Stúpili naň a preborili sa. Keďže bazén sa zvažoval, dno sa im šmýkalo. Neboli schopní sami dvaja vyjsť, situáciu museli zachraňovať okoloidúci. Šatniarka ich navyše odmietla osušiť, lebo neboli členmi týmu filmu. Keď prišli k Hitchcockovi, ten sa nezmienil o ich stave,  len si s nimi presunul schôdzku inde a na inokedy. Po rokoch sa dozvedeli ako Hitchcock pracoval v tomto prípade s pointou. Každému rozprával zábavnú historku o tom, ako k nemu prišli do ateliéru Chabrol a Truffaut, celí mokrí a premrznutí, jeden v kostýme policajta a druhý v kňažskom habite. Hitchcock mal veľmi nabobtnalý zmysel pre sebareklamu. No nikdy nie samoúčelnú. Vždy myslel na úspech svojich filmov.

V predhovore Truffaut tiež charakterizuje režisérske postupy Hitchcocka ako rýdzo vizuálne. Prípad s bazénom a mokrými vtedy ešte len novinármi, Chabrolom a Truffautom, to jasne dokazuje. Zaoberá sa aj jeho inováciou – posunom obrazového materiálu voči hovorenému slovu, čím vytvára reálne scény, nie klasicky zjednodušené filmové klišé. Neúprimnosť je chlieb každodenný v ľudskej komunikácii. Záber pohľadov, neuvedomelej mimiky vypovedá o myšlienkach, text je len obvyklým spoločenským šumom. Režisér tak dosahuje efektné zreálnenie scén.

Neskôr, po desiatich rokoch po tejto situačnej komike sa stretli, aby Truffaut zahájil dlhoročnú tvorbu knihy, ktorú nazýval Hitchbook.

Truffaut rozoberá citlivo Hitchcockov psychologický profil, ktorý zanechával odtlačky v jeho tvorbe, scenároch a filmovom materiáli. Jeho štýl je dokonalý, novinársky aj literárne kultivovaný bez prázdnych bezmyšlienkovitých pasáží. Z jeho otázok sa nakoniec dotvorí pravdivá a citlivá mozaika povahových vlastností režiséra skvelých hororov, ktorý ich práve preto tak dokonale tvoril, lebo sa aj sám vedel veľmi báť, ako sa priznal Truffautovi. Rozpor medzi súkromným a verejným Hitchcockom, medzi tvrdým cynikom so suchým humorom a citlivým a ustrašeným neurastenikom v súkromí, je týmto odhalený.

Rozhovory sú doplnené dobovými fotografiami a Hitchockovou filmografiou na konci knihy na kriedovom papieri a v pevnej väzbe. Prvé vydanie v českom jazyku je z roku 1986, preklad Ljubomír Oliva, redaktor František Horáček, vydal Československý filmový ústav Praha.

Súvisiaci odkaz:Zvukový záznam rozhovorov na wiki

©čokomilka