Nepovedal som, že som šťastný, a vôbec si sa na to ani nepýtala. Daj mi jednu kofolu.

Andrea zobrala pohár, nalievala kofolu. Ale to je moja definícia šťastia: robiť to čo ťa baví.

Čo je šťastie? spýtal sa ešte raz.

Vlastne pre každého je šťastie niečo iné. Šťastie je pre mňa byť šťastný, a tam to končí.

A ty si v živote šťastná?

Samozrejme. Nech sa deje čokoľvek, šťastná byť musím.

Prečo si to myslíš?

Lebo nemáme čas byť smutní.

na to nie je čas

 - - -

Kam zase zdrháš? začali dobiedzať obaja. Tuláčka. Hovorili posmešným tónom.

Len Dušan mi asi rozumel, lebo nič nevravel.

Mám rada keď sa niektoré veci nemusia vysvetľovať, lebo sú tak hmlisté a jasné zároveň... Iba vysvetliť sa nedajú. A chápu len vyvolení. A tiež mám rada, keď spoločne chápeme neriešiteľnosť veci, jej komplikovanosť, neexaktnosť, a tak len mlčíme.... do pohára s kofolou ...

- - -

A čo si nedáš pivo?

Nie nie, som autom. Zajtra zasa do práce.

No jasné, nezávidím.

A tak, dá sa. Už druhý týždeň sa v rámci pracovného času starám o farmu na fejsbuku a oni mi za to ešte aj platia.

Smiala som sa.

Ale prvý deň ma poslali domov, lebo pre mňa nemali stoličku... Stôl tam ale bol.. Povedali mi: čo tu budete stáť? Môžete ísť domov. Taký je život doktorantov.

A teraz sa smiali všetci za barom nad touto absurdnou neexaktnou akademickou záležitosťou. Smiali sme sa vospolok do pohárov s kofolou.