Väčšinou ma k písaniu (klepaniu do klávesnice, nie ľudovej tvorivosti) prinútil vnútorný pocit spôsobený jedným jediným človekom. Keďže ja som muž, ten človek bola žena. To znamenalo, že som písal dokola to isté. A nič sa nezmenilo, len sa to rokmi pokúšam korigovať.

A po tie roky som prázdny a dutý. Forma bez obsahu, nepíšem, nefotím, som. Pubertiacke a adolescentné témy sa vytratili (ak tu niekedy vôbec boli) a nastala tvrdá dospelosť. Ale je lepšie, mám fajn prácu, prenajatý byt za ťažké prachy, hnije mi v ňom iba jedna stena (zo štyroch), zadĺžený som minimálne, závidím len privilegovaným, mám fajnú babu. Všetko okej, len sexu by mohlo byť viac.

To s tou dospelosťou sú vlastne kecy, stále som mentálne zaostalý na veku približne 17 rokov. Ľudia sa narodia, sú a nič ich nezmení. Metamorfóza vnútra prázdnej nádoby. Až na pár výnimiek: ťažká choroba, strata blízkeho, vysoká miera neprávosti okolo seba... Zrodenie dieťaťa medzi chlapcom a o dvanásť rokov staršou ženou a podobné nepravdepodobné skutočnosti, ktoré sa vášmu životu isto vyhnú.

Haha..