tak..a je to tu..
žiacka knižka,z ktorej mám taký strach,už nie je čistá..
včera prišiel môj syn domov so zvláštnym svitom v očiach..
a so žiackou v ruke..
a ja som to takmer prehliadla..
hovorim takmer...
a on,keďže je môj syn,
hneď rozohral malé divadielko..
posmutnel..
"čo bolo v škole?" - pýtam sa ja otázkou každodennou..
"a nezabiješ ma?" - znela odpoveď hrane smutná..
"jasne,že ťa zabijem.." - poviem ja a len sťažka potláčam úsmev.
podáva mi žiacku so sklonenou hlavou..
"pozri sa na mňa.." - skríknem akože nahnevane a beriem žiacku do rúk..
otvorím ju..a tam..
jednička..
prvá..
krásna..
červenááá..
syn sa na mňa díva a ja viem,čo urobim..
švacnem ho tou žiackou po hlave..
s nazlosteným výrazom..
malý nechápe..
"pekne..prinesiem jedničku a ešte dostanem.."  - vyzerá nahnevane..
nemala som to srdce oklamať ho..
a tak som ho objala..
a vistískala..
a on to v zápätí využil..
hodil aktovku do kúta..
v minúte sa prezliekol
a už otvára vchodové dvere..
"kde ideš?" - zrúkla som ja z kuchyne..
"mami..idem..prosim..čakajú ma..o šiestej som doma.." - sľuby..
aj siedma odbila..jeho doma nebolo..
ale..aj tak ho lúbim..
))))))))))))))))))))))))))