Lisabonská zmluva - pokrok v správe únie, alebo skôr únik z neriešiteľnej situácie ? Veľké krajiny ako Nemecko, Francúzsko, či Veľká Británia pomaly strácajú trpezlivosť. Únia je pre nich bezodnou dierou, do ktorej len nalievajú množstvo financií, a nič sa im nevracia. Ak k tomu prirátame problémy Nemecka po zjednotení, keď ani dvadsať rokov po páde Berlínskeho múru sa východ nepriblížil k západu, a neustále je odkázaný na finančné injekcie, niet divu, že všetci si kladú otázku - čo ďalej ? A tak hľadajú spôsob, ako z členstva v únii ťažiť, a nie iba stále prispievať. Potom je tu východná Európa, krajiny, ktoré išli do únie s veľkými plánmi, ale cítia, že začínajú byť na obtiaž. A odsúvané na vedľajšiu koľaj. Veľké krajiny už pochopili, že jednohlasnosť pri rozhodovaní je dvojsečná zbraň, a snažia sa prejsť na rozhodovanie na základe väčšiny, a malé sa boja, že budú prehlasované pri dôležitých veciach. Malé krajiny totiž zabudli na niekdajší príklad Poľska, ktoré malo kedysi úniu s Litvou, založenú na jednohlasnom rozhodovaní a padlo. Padlo na peknej myšlienke, ale nerealizovateľnej. A roztrhali ho okolité krajiny, i napriek tomu, že nedávno predtým zachránilo Európu pred tureckou hrozbou.
Klausa nemám rád, a nikdy som ani nemal. Ak ho však niekto obviňuje z toho, že odmieta podpísať Lisabon len pre vlastné ambície, veľmi sa mýli. Klaus je pragmatik. Uvedomuje si, že Lisabon je prvým krokom na ceste k zmluve, ktorá bola pred ním zamietnutá. Zmluve o vytvorení superštátu, ktorý by pohltil všetko, čo je samostatné, a postupne by sa strácala identita krajín. Malé národy by neznamenali nič viac, ako počas Rakúsko-Uhorska. Mali by formálne práva, ktoré by boli neuplatniteľné pre nedostatok politickej podpory. Na rozdiel od Fica, ktorý podpísal s Gašparovičom Lisabon pre vlastné, sebecké dôvody, Klaus na obchody s úniou nie je odkázaný. Politicky dosiahol vrchol, ďalší posun v kariére mu nehrozí. Fico potreboval vylepšiť obraz o sebe v Európe, Klaus nie. Môže si dovoliť luxus - hovoriť nepríjemné veci kedykoľvek a komukoľvek. Preto namiesto bezbrehej kritiky by sme mali premýšľať nad jeho slovami. Je totiž viac než isté, že v mnohých veciach má pravdu.
A ak nemáme dostatok dôvery v jeho slová, skúsme si spomenúť, ako dopadlo rozhodovanie politikov počas delenia federácie a ako na to doplácame dodnes. Nikto nezastavil Mečiara pred svojvoľným rozdelením štátu /tam má aj Klaus maslo na hlave/, nikto ho nedokázal potrestať za niečo, čo si vyžadovalo predošlý súhlas občanov Slovenska a výsledok ? Tí, čo nepotrebovali občanov pri delení štátu, ich nepotrebujú s výnimkou volieb dodnes. Tí, čo ignorovali zákony pri delení štátu, ignorujú ich aj dnes. Sú to ich zákony a ich štát - občan je pre nich iba zdroj financií a dekorácia. A položme si otázku, prečo sa politici vyhýbajú referendám o Lisabonskej zmluve ? Pre ich finančnú náročnosť ? Vôbec nie, oveľa väčšie sumy rozhádzali a netrápi ich to. Je to pre fakt, že by ich nápad neprešiel.

Bohatý západ je vo vzťahu k východu ako Buridanov osol - nevie, či ho chce, alebo nie. Ak osol skapal od hladu, lebo nevedel, ktorá kopa sena je väčšia, a tak skončil, západ na jednej strane východ nechce, lebo ho stojí veľa peňazí, a na druhej strane sa ho bojí odmietnuť, v obave, že posilní vplyv Ruska v Európe. Vôbec nejde o ľudí a ich životy, je to iba chladná kalkulácia, na čom sa dá viac zarobiť.

Jediný, kto môže tancovať od radosti, sú Habsburghovci - ich sen o návrate impéria sa pomaly plní. A je oveľa väčšie, než stratili po prvej svetovej vojne. Dnes už totiž nezáleží na tom, kto sedí na vrchole pyramídy, ale na tých, čo robia podstavec kresla vládcu. Teda tých, čo majú reálny kapitál a vplyv. A ten bývalí monarchovia nikdy nestratili.