Nuž, ale, čo už s tým narobíš?

Ráno, ešte za tmy, sa stretávam každý deň pri trafike s kamarátom z detstva. On si kúpi svoje noviny, ja si kúpim svoje noviny, po ceste na druhú stranu ulice preberieme stručne politickú situáciu. Každé ráno po stručnej rekapitulácii zakončí Leo rozhovor povzdychom "Nuž, ale... čo už s tým narobíš?" Roky som jeho záver vôbec nevnímal. Ako keď sa niekoho opýtate: "Ako sa máš?" a on odpovie: "Pomaly." (Francúzi sú presnejší: "Comme ci comme ca...") Bohvie, čo to do mňa v poslednom čase vošlo. Leov záver "nuž, ale... čo už s tým narobíš?" ma začal srdiť. Istý čas som bojoval pri trafike ráno so slušnosťou, konvenciou, kamarátstvom. Ale nadišiel deň, keď som sa Leovi vzoprel! Skutočne neviem, čo to do mňa vošlo. Tak nám bolo pri trafike dobre! Poznáme sa od detstva. Hovoríme otvorene aj o tých najchúlostivejších záležitostiach (Leo bol eštebák, ja som vychýrený antikomunista...), a zrazu prásk! Počkali sme na zelenú, prešli na druhú stranu ulice, a keď Leo na rozlúčku povedal, "nuž, ale... čo už s tým narobíš", počul som sám seba, ako som nahlas povedal: "Neboj sa, narobím!" Nezdvihol som hlas, povedal som to takisto smutno ako on, a predsa sa niečo stalo! Obzrel sa na mňa, zastal v papučiach na náľadí chodníka a pozrel na mňa tak ironicky, ale tak ironicky, že tak ironicky na mňa ešte nikdy nikto nepozrel. V jeho očiach bol kus pohŕdania, kus ľudového nadhľadu, jedným slovom, celý deň som si o ňom myslel, že je to poriadny kus vola! Celý deň som bol naštvaný na tie jeho ironicky pohŕdavé oči. V to ráno to opäť zaiskrilo medzi slovenským ľudom a slovenským vzdelancom. Samozrejme, že sa nám ľud vyškiera. On nemusí hľadať na svoj večný povzdych "nuž, ale... čo už s tým narobíš?" žiadnu odpoveď. Vzdal sa osudu,  vládam,  režimom, manželke, svojmu vlastnému organizmu ("Som tuberák... ale, čo už s tým narobíš?"). Nemusí nikam chodiť. Nemusí sa rozvádzať, nemusí emigrovať, nemusí ísť ani k doktorovi. Cítite, aká je v tejto životnej "múdrosti" upokojujúca sila? Ale slovenský vzdelanec raz za čas skríkne na ľudové "čo už s tým narobíš?" nasrdene: "Narobím!" A potom aby hľadal odpoveď, čo vlastne chce narobiť.
   Najlepšie by bolo narobiť deti a starať sa o ne. Ale vzdelanec si nedá pokoj. U mäsiara mu hodia na váhu slanimu a zrúknu: "Môže byť?" Keby kupoval pol kila slaniny ľud a bolo by to len 48 deka, pomyslí si: Čo už s tým narobíš? A povie nahlas: "Nemôže." To chce urobiť v obchode škandál? To chce všetkých znervózniť? Dajsamisvete! Tri deka slaniny... Za tri deka sa až tak veľmi intelektuál nenarobí.
   Po stáročia ľudového vzdychania "čo už s tým narobíš?" prebehlo k tej životodarnej filozofii aj veľa vzdelancov. Čo už s tým narobíme? Skutočne neviem, kde sa vo mne nabral ten srd, že od toho rána pri trafike každému vravím: "Narobíme!" Musíme sa dákym švindľom vo voľbách dostať do parlamentu a narobíme nové zákony. Predovšetkým ten najprísnejší: občan nikdy za svojho života nebude smieť nahlas vysloviť "nuž, ale čo s tým narobíš" Lebo tak sme sa dostali v dejinách pod Maďarov, pod Čechov, pod komunistov a aj tam, kde sme teraz. Nie sme síce pod nikým, ale správame sa k sebe navzájom pod úroveň.
   Mrzne, stojím so starými ľuďmi v rade na citróny. Prichádza ľud. Sú štyria, majú montérky a chcú sa predbehnúť. Majú odrátané peniaze, prišli si po fľašu vodky. "Dovolíte, my chceme len vodku..." vraví úctivo ľud. "Ak sa nehanbíte predbiehať starých ľudí, tak dovolíme..." stávam sa hovorcom premrznutých. "Vy sa môžete hanbiť!" zrúkol na mňa hovorca ľudu, "vy v televízii urážate robotnícku triedu!" Stará pani ma chytila za rukáv: "Pustite ich, čo už narobíte?" Skutočne neviem, kde sa vo mne nabral ten srd. "Nebojte sa, narobím!" skríkol som a druzol som hovorcovi ľudu po papuli.
   Viete, ako sa to skončilo, milí spoluobčania? Ten proletár sa chytil za ústa, potom rozhodil rukami a obrátil sa na kamarátov. "Čo už s ním narobíš?" Ustúpili. Predsa som niečo narobil! Ale čo z toho, keď som to narobil len preto, lebo ľud požil svoj bonmot? Ale zasa, keby nemal ľud ten bonmot, tak som teraz na chirurgii. Doktor by zdvihol zraky od sadry a povedal by mi "Nuž ale, čo už s tým narobíš?
   A vy si teraz hovoríte to isté. Spoluobčania, odpusťte familiárnu otázku - dokedy?

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta,  IKAR 2007 
-------------------------------------------------------