V polovici cesty za prázdnotou v hlave som zastala a sklonila sa  uslzenému nebu. Mám  pocit, že je také mohutné a vypchaté šedosťou, že každú chvíľu spadne. Nevládzem s dychom.  Nevládzem celkovo.  Náhle všetko v živote  ide o čosi ťažšie. Proste... nenaučili ma dýchať.  Dofrasa. Asi už od narodenia. Aj keď sa občas pokúšam dych synchronizovať s presným tikaním hodín v hrobovom tichu. Nejde to.  Len predychávam. Predychávam stále ten  istý príbeh, tú istú rozprávku.

Zastala som akurát pri novinovom stánku. V smutnom dnešku naň dopadali  úplne iné farby ako minulé leto, keď sme sa tu s Danielom stretli po druhý raz. Ako si pamätám, bolo to jedno z najteplejších liet v posledných rokoch. Od toho rozhovoru v obchode sa neozval. Žiadnym spôsobom. Rovnako aj ja. Pri dnešných komunikačných výdobytkoch bol tak  virtuálne blízko a zároveň sa  mi reálne vzďaľoval. A čím bola vzdialenosť mojich prstov od klávesnice menšia, tým sa mi zväčšoval pocit  nepriestrelnej gule v hrdle.  Každý deň som reflektovala zelenú guľôčku, ktorej  sa dalo  nakoniec úspešne vyhnúť.

     Spomenula som si, ako som tam vtedy stála a čítala pseudopútavé vety z titulných strán. Videla som,  ako prichádza mojím smerom. Horúčava stúpajúca do výšky mu skresľovala tvár, no chôdza a držanie tela boli identické s tým, čo poznám. Čakala som. Keď podišiel bližšie, spoznal ma. Usmial sa  pokojne. Tak pokojne ako sa javil celý teplý deň.

 „Ako sa máš?“ roztvoril oči dokorán.

Podobalo sa to pozdravu a zároveň to nespochybňovalo predpokladanú mieru záujmu.

 „Fajn.“

V tom okamihu sa mi na čele objavil vytetovaný nápis S JAKUBOM TO IDE DOLU VODOU. Tuším mojím pričinením.  A mojím nastavením. Koledujem si o ďalší úder? Tento moment inde ani nevedie.

„Chcel som sa ti ozvať... no váhal som.“

„Mohol si sa.“

 Prikývol.

 „Ako sa ti darí vo vzťahu?“

„Zviazane.“

Usmial sa a sklonil hlavu. Najprv pozrel do zeme, postupne sa  zrakom vrátil cez moje pery k očiam. 

 „Asi to nie je pre mňa... žili šťastne, až kým nepomreli. Neverím v to. Stratila som všetky ilúzie, ak som vôbec nejaké mala,“ zasmiala som sa skepticky.

„Tak nechápem, prečo to nezmeníš?“

 „Žijem ako viem. Niekedy sa veci sami riešia, tak ako je to potrebné. Pretože práve v tej situácii je to potrebné.“

„Ja sa nedokážem viazať. Som spokojný  tak, ako som. Človek by si nemal robiť nárok na slobodu a život  toho druhého. Mňa si žiadna žena neomotá okolo prsta. Len tak môžem ostať skutočne slobodný. Takto  nestratím sám seba. Budem svoj.“

„Má to logiku. A možno je to práve to, čo by som teraz  potrebovala. No asi to tak nefunguje. Všetci okolo nás sú vedení iným princípom.“

„Nemôžeš sa usmerňovať podľa toho, ako žijú  a čo chcú ostatní. Je potrebné sa zariadiť podľa seba... ako to cítiš.“

„Nie vždy to ide,“ zakotvila som mu hlboko v  očiach.

„Asi to bude dosť sebecké, ale  ja chcem niesť zodpovednosť len sám za seba. Nechcem byť zodpovedný za druhého, nebodaj za tretieho.  Takto nemusím prispôsobovať môj životný štýl nikomu inému.“

„To znie tak... zbabelo. Ako obranný mechanizmus.“

„Nemám mať prečo obranné mechanizmy,“ nadýchol sa a zomkol pevne pery, „ ja iba preferujem vzťah bez záväzkov a očakávaní.“

Prikývla som na znak porozumenia.

Pristúpil bližšie a stíšil hlas: „Mám také nutkanie sa ťa dotknúť.“ 

Čakal ako zareagujem. Neurobila som nič. Nezvládla by som ani krok dopredu, ani krok dozadu. Len som tak stála, nasucho prehltla a vôbec sa nepohla.

 „Mali by sme to ešte skúsiť,“ prilial olej do ohňa.

Hlboko som si povzdychla, usmiala sa,  na chvíľu odvrátila zrak bokom. Následne som sa na neho pozrela s otázkou, či to má byť nejaký žart. Ustúpil do bezpečnej vzdialenosti a zmenili sme tému.