Cesta vlakom prebehla bez problémov, akurát sme sa museli popasovať so zvláštnym spôsobom púšťania vody na záchode, s dežurnou, ktorá vždy pred stanicou nás zo záchoda vyhnala a zamkla ho, ktorá nás ráno zbytočne viac ako hodinu pred príchodom do Petrozavodsku zobudila a po 20tich minútach vyumývala a zamkla záchod definitívne. Každopádne podľa cestovného poriadku sme ráno okolo 7:00 vystúpili na železinčnej stanici v Petrozavodsku.

Honza, ktorý túto časť výpravy organizoval, si písal so zamestnankyňou národného parku, kam sme mali namierené a dohodol s ňou, že nás ráno na stanici bude čakať nejaký Alexej a ten, že nás zavedie na loď a my budeme pokračovať cez jazero až nakoniec dorazíme do Varišpeldy. Takýto bol plán. Avšak Natália na posledné e-maily už nereagovala (neskôr sme zistili, že odišla služobne do Španielska).

Rozhliadali sme sa po stanici a hľadali Alexeja. Nikto sa k nám nehlásil. Honza skoro presvedčil jedneho chlapíka, že sa volá Alexej a že čaká práve na nás, ale keď mu v priebehu 20 min dorazila jeho skupina turistov, tak bolo jasné, že to nie je náš Alexej.

Čo teraz? Vedeli sme tel. čislo do centrály národného parku Vodlozerskyj a taktiež adresu sídla. Telefón nikto nebral. Ozýval sa iba fax. Po zrelej úvahe sme pred stanicou nasadli do taxíkov (teda presnejšie do dvoch otrieskaných žigulíkov) a každá dvojica za 100 rubľov sa vydala smer sídlo národného parku. Žigulíky išly každý inou cestou po rozbitých cestách, takže to chvíľu vizeralo ako únos, ale nakoniec sme sa stretli na sídlištnom predmestí pri väčšej budove, ktorá bola skutočne sídlom, ktoré sme hľadali.

Tam sa nás ujala milá pani, dala nám k dispozícii miestnosť, kam sme zhodili bágle a začala zháňať Alexeja. Keď sa mu dovolala so slovami "Inostranci prijechali ...", tak sme sa pousmiali, každopádne sa ukázalo, že Alexej existuje, ale o ničom nevedel. Pani nám opäť privolala taxíka, tentokrát jedného, bola to taká novšia a väčšia volga. Za 70 rubľom sme sa presunuli do prístavu, kde nás už skutočne čakal Alexej, ale loď sme o 2 minúty nestihli. Bolo 9:02 a ďalšia našim smerom plávala až 18:05. Tak sme zvolili alternatívny plán.

Rozhodli sme sa pre výlet na Kiži, ktorý sme chceli spraviť po návrate s Vodlozera. Opäť sme si zakúpili drahšie lístky na loď (tam i späť na Kiži za 450 rubľov a za ďalších 500 do Šale). Loď, kométa, na Kiži mala vyplávať až 12:00. Alexej nám poradil, že bágle si môžeme nechať za 18 rubľov na kus v úschovni v prístave. Bol veľmi milý a skutočne sa o nás staral. Zaviedol nás do centra, ukázal nám, kde sa dá naraňajkovať, kde nájdeme internet a kde je bankomat. Zabezpečil nám UAZ, ktorý nás zavezie do Kuganavoloku, na breh Vodlozera a taktiež saunu a večeru, pre mňa vegetariánsku. Dohodli sme sa, že sa ešte večer pred 18:05 stretneme a rozlúčili sme sa. Sadli sme do cukrárne a dali si raňajky. Ja som potom šiel na net, riešiť nejaké problémy so serverom, napísal som pár riadkov a potom sme už išli na loď, smer Kiži.

Keď sme tam doplávali, čakalo nás nemilé prekvapenie. Rozdiel ceny pre vstup do skanzénu bol extrémny. Rusi 50 rubľov, my 414! Tak sme sa len tak zo športu trochu pohádali a potom sme už išli obdivovať drevenú architektúru, počúvať smutné ruské piesne. V jednej chaúpke sa nás ujala veľmi sympatická staršia pani, ktorá tam v detstve žila. Potom jej časť rodiny komunisti vyvraždili a ju poslali do vyhnanstva. Potulovala sa po Rusku a Ukrajune a má kamarátky v Poľsku a taktiež v Nemecku. Jej životný príbeh nebol veselý, ale z nej bolo cítiť obrovský optimizmus a životnú energiu. Bola to taká zhovorčivá a veselá babka, ktorá nám všetko ukazovala a vysvetľovala.

V prístave na Kiži sme ešte vypísali pohľadnice a hodili na miestnu poštu. Nasadli na loď, smer Petrozavodsk. Tam sme mali asi 15 minút na prestup. Čakal nás Alexej a pomohol nám s báglami. Opäť sme sa nalodili na kométu, tentokrát smer Šala. Po dvoch hodinách sme tam doplávali. Skutočne nás čakal UAZ a vyrazili sme do Kuganavoloku.

Po dvoch hodinách natriasania sme tam skutočne dorazili. Ujali sa nás zamestnanci parku, prebrali sme ďalšiu našu cestu, zaplatili za cestu UAZom (Šala - Kuganavolok - Šala), cestu loďou (Kuganavolok - Iljinskyj - Varišpelda, Novguda - Kuganavolok). Dokopy 10.200 rubľov. Nebolo to málo, ale čo už. Ešte sme zaplatili 100 rubľov na osobu za vstup do nárdoného parku. Lístočok som pečlivo uschoval. Rozložili sme mapy a preberali našu cestu do tajgy. Popýtali sa na komáre (že áno, že tam sú) a ďalšie rady. Upresnili sme si, kde a kedy sa potom stretneme.

Odviedli nás na neposekanú lúku, kde sme si mohli postaviť stany. Už keď sme sa bavili nad mapami, dosť nás otravovali komáre. Ale na tej lúčke ich bolo fakt veľa. Keď boli stany postavené a my doštípaní od komárov, vybrali sme sa ku chazjajinovy do báne. Teda do sauny. Bola fajn, pekne vyhriatá a po toľkom cestovaní nám urobila dobre. Ale chýbal mi tam bazén so studenou vodou. Dve kádinky a lavór to nemali šanci nahradiť. Ja chodím do sauny každý týždeň (i v lete), ale ostatný nie. Takže im stačili dve kolečká a to druhé už len s donútením. Nechcelo sa mi tam sedieť samému, tak som sa poobliekal a išli sme na večeru. Bola celkom dobrá, ovocie, osviežujúci ovocný nápoj, sušienky, zmiakovaá kaša so zeleninkou a ostatný mali i ryby. Proste super po náročnom dni. Zaplatili sme 500 rubľov za báňu a 600 za večeru. Pobrali sme sa do stanov a tešili sa na ďalší deň.