Svet bol iný. No napriek tomu úplne obyčajne stúpal dym z okna veľkého rodinného domu. Bola polnoc a nebo bolo osvetlené hviezdami. O okennú parapetu toho domu sa opieral chlapec napoly vyklonení z okna, aby mohol vyfukovať dym z cigarety von keďže ho nechcel mať v izbe. Mal zhasnuté a preto, keby ste sa pozreli na neho, videli by ste len červený uhlík z cigarety. Len keď si potiahol, záblesk z rozžeravenej cigarety osvetlil jeho tmavozelenú dúhovku. Pozoroval ako na hlavnej ceste prešiel s mohutným rachotom kamión. Znova si potiahol a hlbokým nádychom nechal dym preniknúť až do pľúc. Chvíľu neprítomne pozeral do steny náprotivného domu a zadusil cigaretu na popolník, ktorý mal položený na okne. Stiahol sa dovnútra a zavrel okno. Ako následne si sadol do kresla za písací stôl sa rozsvietila lampa, ktoré osvetlila jeho vystrihané čierne vlasy. Primerane husté a akurát dlhé a tmavé obočie mu ostro zvýrazňovalo jeho oči. Mal bledú podlhovastú tvár, ktorú lemovali jeho kosti preto jeho črty vyzerali veľmi tvrdé. Jeho brada bola pokrytá jemným strniskom jeho krátkych fúzov. Práve sa po nich poškriabal, keď sa otvorili dvere a celá izba sa rozsvietila lebo dnu práve vošiel jeho brat Josh, ktorému sa pri tom svetle zablyskli jeho bledomodré oči. „ Ešte si stále pri tom?“ spýtal sa ho a ležérne sa oprel o stenu. Mal tiež vystríhané vlasy, ktoré boli na rozdiel od brata svetlé. Fénix k nemu pomaly otočil hlavu: „ A čo mám iné robiť?“ spýtal sa ho šuchajúc si oči. „Veď ja sa len pýtam,“ mykol plecami Josh. „Ešte niečo potrebuješ?“ oboril sa na neho Fénix. „Nie.“ namrzene povedal a odišiel z izby. Fénix krútiac hlavou sa znovu spokojne otočil k ploche počítača. Fénix Angel bol veľmi neobyčajný chalan. Nerád chodil von, naopak bol rad zavretý v izbe a celý čas presedel pri počítači. Cez noc bol rád hore, nevedel totiž dôvod prečo by mal spať. Bol to pre neho stratený čas. Na rozdiel od jeho brata, ktorý sa nevedel zastaviť a doma bol málokedy. Fénix si skôr myslel, že stále naháňa vonku nejaké dievčatá ale veľmi to neriešil. Nestaral sa moc do bratovho života, ale mal ho nadovšetko rád. Veď je jeho rodina. Jediná skutočná akú kedy mal. Pred necelým rokom sa naučil žiť s tým, čom je. Žil v Kanade, na severnom brehu jazera Ontário v meste Toronto. Každú noc mal desivé nočné mory, ktoré si však ráno nepamätal . Pritom mal pocit akoby ani nespal. Pracoval v jednej počítačovej firme a snažil sa doštudovať. Mal len 20 rokov a už vtedy začal rozmýšľať prečo všetko sa tak moc snaží. Aký je v tom vlastne zmysel? Snažil sa mať slušný život ako sa len dalo. Nočné mory ho ale naďalej prenasledovali. Rozhodol sa nájsť niekoho ako je on. Musí predsa ešte niekto byť. Beznádejne hľadal, no zistil, že aj keby sú, práve jemu sa nechcú ukázať. Jeden ho však chcel vidieť. Zobrať k sebe. Večer sa vracal zo školy a keď otvoril dvere di svojho dvojizbového bytum uvidel vysokého a chudého muža v elegantnom čiernom obleku. Mal krátke fúzy, kratšie čierne vlasy a bledú pokožku. „ Niesi sám,“ usmial sa na neho. Ten muž sa stal jeho otecom. Vytvoril rodinu. Keď ho priviedol domov a zoznámil s bratom Joshom a mamou Najou cítil sa akoby tam vždy patril. Lenže neboli len obyčajný ľudia. „Tak dobrú noc,“ zakýval všetkým v prvý deň večer. „Dobrú noc?“ pozrel na neho nechápavo Josh. „Hej, či ešte nie?“ mykol plecom. „Brácho ty nevieš, že my nemusíme spať?“ vyvalene pozrel Josh. Červenovlasá žena v dlhých modrých šatách sa opierala o kreslo svojho manžela, no v tej chvíli zdvihla hlavu a podišla k synovi. „Spánok v noci nás moc oslabuje.“ vážne sa neho pozrela Naja. „Sorry bráško, ale je to tak,“ smutne sa usmial Josh, „ my sme nová generácia.“ Fénix žil s pocitom, že je upír už další rok. Avšak doteraz sa s tým nevyrovnal. Už ani nemal v izbe posteľ. Steny mu lemovali police s knihami, uprostred mal písací stôl s počítačom a kožené kreslo. Iba jedno jediné okno mu osvetľovalo izbu jemným mesačným svetlom. Stále sedí za počítačom pracuje na videách, ktoré mu zaberú veľa času. Aj keď vlastne to bolo úplne jedno. S bratovou pomocou zistil, že ako upír má nadprirodzenú silu a rýchlosť. Nevedel pochopiť ako je to všetko možne ale musel sa s tým zmieriť. Nemal na výber. Bol tým čím stále je. Upír. Upírom sa prevažne stáva človek, ktorého iný uhryzol čo je výnimočné, keďže upírov smäd sa dá len veľmi ťažko ovládnuť. Vďaka krvi prežívajú nekonečne veľa rokov. On sa však narodil nedávno, ako i jeho brat Josh. Josh je však od neho rozdielny. Bol starší a preto sa nemusí živiť len krvou. Existujú aj psychickí upíry a on je jedným z nich. Na svoje prežitie mu stačí, len keď odoberá z ľudí, ktorých stretáva trochu energie. Berie si ju len v malých množstvách a vydrží tak veľmi dlho. Okrem bledej pokožky sa vyznačujú obaja šarmom a veľkou inteligenciou. Ako upír si Fénix pamätá viac poznatkov ako normálny smrteľný človek. Dokonca i udalosti, ktoré sa stali pred naším letopočtom. Jeho ďalšie vlastnosti sú aj zlepšené zmysli a predovšetkým vidieť v noci. Dokonca nevrhá tieň a ani ho nevidno v zrkadle. Zle na neho pôsobí denné svetlo, preto zistil prečo býva cez deň taký unavený. Avšak spánok nie je najlepšie riešenie, pretože nemá sny a keby zaspal bol by mŕtvy a ako mu povedal Josh, ktorý to raz skúsil, dalo mu obrovskú námahu vstať, priam pociťoval bolesti. On a jeho rodina sa živili krvou ľudí. Ale našli si spôsob ako nikoho nezabiť. Krv, ktorá sa v nemocnici odberala do transfúznych vakov sa väčšinou len polovica vyhodila, a takto sa už využila celá. Staral sa o to jeho otec Nestor, pretože pracoval ako laborant na hematologickom a transfúznom oddelení. Jediný sa dokázal natoľko ovládať. Fénix to na rozdiel od neho stále nedokázal preto, keď chodil do školy vždy sa ponáhľal domov. Už vedel, že nikdy nezostane a bude mať navždy 20 rokov. Brat Josh mal 21 rokov, ten zasa vždy cez deň nevedel čo so sebou a preto sa nevedel dočkať večera kedy konečne bude môcť ísť na zábavu a podobne. Lenže v ten deň keď sa Josh spýtal prečo znova sedí pri počítači nebol už len upírom. Pred pár dňami ho totiž Josh predsa len vytiahol von.